Zima - úpravy textu Elliota

Jak nádherně fascinující je čarovná spanilost zimy… Jsem vděčný za chlad, ať už mě jemně hladí se vší opatrností, nebo bičuje svou přirozenou přírodní silou. I přes to, že se mi studivé pohlazení zamlouvá mnohem více, nepohrdnu ani jedním. V obou případech jsem totiž rád, že jej vůbec může mé bytí cítit. Vnímat kouzlo sněžného ročního období každou buňkou, každým smyslem. 

Jakmile mráz zavadí byť jen o kus odhalené kůže, prostoupí mnou hřejivá vlna, pod kterou se jen slastně otřesu a ožívám. Svět kolem je najednou krásný. Působí něžně. Leží uvolněně jak milenka v náručí milencově pod tenkou bílou peřinou, a tak to má být.

Co je to láska? - napsali Nina Potočárová, Yassemin Mamyrova, Jan Vaněk

Láska
Jako zasáhnutí kuší
jako šlápnout na minu
odevzdat své tělo, duši,
vlivům... dopaminu.

Jan Vaněk

Šatník - napsala Nina Potočárová

Moja mama je tanečnica. Niekedy sa chodievam pozerať na vystúpenia baletného zboru, v ktorom tancuje. Tanečníci s ľahkosťou, akoby lietali, sa jemne premávajú na javisku. Upriem pohľad na maminho tanečného partnera. Sledujem, ako sa s výskokom vznesie do vzduchu a elegantne, akoby nič, znova pristane na zemi. Jeho pohyby pôsobia nežne, no zároveň aj mocne a sebaisto. Ohromí ma to. Keď vyrastiem, tiež chcem tancovať. Presne ako on.

La Toilette – napsala Nina Potočárová

Maľoval ma už mnohokrát. Mňa, obyčajnú práčku bielizne, čo sa denne máča vo špinavej mydlovej vode a nažehľuje spodky ktovieakému z tych vážených pánov, ktorí občas, s cieľom pobaviť sa, zavítajú do ulíc Montmartru.

Šum tejto rušnej bohémskej štvrte Paríža sa ku mne priniesol cez pootvorené dvere balkóna od jeho ateliéru. Ateliéru Henriho de Toulouse-Lautreca.
Je to po prvý raz, čo ma priviedol na miesto, kde zo skíc privádza na svet obrazy. Predtým ma maľoval vonku, v záhradách a rôznych podnikoch... Páčia sa mu moje vlasy. Vravel, že slnko len prispeje červenej farbe. Dnes však sedím na chladivej látke na zemi. Nahá, iba v bavlněných ponožkách, zhrnutých do pol lýtok. Za úlohu som dostala umyť sa, zatiaľ, čo on ma bude zobrazovať na plátno.

Chlapec a sladkosti – napsala Nina Potočárová

Ilustrace: Nina Potočárová

„Sladkosti, novinka, poďte vyskúšať!"
Chlapček už aj ťahal mamu za sukňu a chytro prepletal nohami medzi regálmi.
„Neleť tak rýchlo, počuješ?!"
Keď konečne podišiel ku stánku s ochutnávkami, víťazoslávne vopchal rúčku do úzkej sklenenej nádoby.
„Ale len jeden!" upozornila ho mama.

Hora Tichých tieňov – napsala Nina Potočárová

Manželka mu zomrela už pred troma západmi slnka. Boľavé začervenanie a pľuzgiere sa postupne rozšírili po celom tele a jej duch sa vytratil v zajatí neustupujúcej horúčky. Náčelník si uvedomil, že čoraz viac rodín s jeho ľudu takto prichádzalo o milovaných. Ženy, muži, deti aj starci. Záhadné ochorenie si nevyberá, kto padne za obeť. „Čo sa udeje s mojou dedinou, vyhynieme?” pomyslel si, keď už aj na sebe pocítil bolestivú červeň na rukách.

Dotieravý drozd - napsala Nina Potočárová

Pri jednom dome stál vysoký mohutný strom, kde v korunách mal hniezdo uškriekaný drozd. Každé skore ráno budil svojím spievaním všetko naokolo. Jeho bodom záujmu bola mačka, ktorá denne vysedávala za zavretým oknom na druhom poschodí. Drozd sa každý deň pyšne pohupoval na konári v úrovni jej oči a občas sa aj odvážil priletieť na parapetnú dosku. Najprv tam len tak sedel, časom sa aj začal vyzývavo prechádzať, no vrcholom jeho drzosti boli nálety smerujúce na bezradnú mačku za oblokom. A keďže mačky sú od prírody lovci, ona sa ho snažila bezvýsledne polapiť. Jeho každodenná provokácia ju netešila. Drozd sa len chechtal a vysmieval sa bezmocnej pozorovateľke. "Chyť si ma, chyť si ma, ja si tu tak pekne poletujem a ty s tým nemôžeš nič robiť".

Můj otec - napsala Nina Potočárová

Mám veľmi šikovného, praktického a všestranne nadaného otca. Šikovný a všestranne nadaný je, to sa nedá poprieť. Celý dom postavil vlastnými rukami. Stal sa z neho architekt, murár, elektrikár, inštalatér… Niekoľko rokov sa vyžíval v budovaní a zveľaďovaní.

No jeho najväčšou vášňou je kulinárstvo. Rád o sebe vraví, že je vynikajúci kuchár. Uisťuje nás, že všetko čo vie variť moja mama ju naučil on. Jeho vychytenou špecialitou je guláš. Nazýva ho rôznymi názvami: mäso na šťave, hovädzie na hríbikoch, bravčové karé, zemiaková polievka, ale výsledkom jeho úsilia je vždy len chuť gulášu.

Stratený kocúrik - napsala Nina Potočárová

Nechápem, načo toto robíme.
Akože načo? Vždy sa aspoň do dvoch dní vrátil. Teraz sa doma neobjavil už vyše týždňa.
A akýže to bol skvelý týždeň... Nikto mi nenosil mŕtve zvieratá do domu. Nikto na mňa nezízal v kúpelke. Nikto nečíhal, aby mi len tak pre zábavu dodriapal členky. Som rád, že je tá beštia preč.
Ako o ňom môžeš takto hovoriť? Murko je predsa zlatíčko.

Háčky k příběhu Spontánní výzva od Zuzky

Spontánní výzva

Každý jste někdy byl v situaci, kdy jste neměl vůli ani dýchat, natož žít. Ale i když tenhle pocit byl příšerný, mělo to jednu výhodu - člověk se nebál spontánních výzev. Nemáte co ztratit a tak zariskujete. Co se ale díky tomu stalo, jsem nikdy nečekala. Rázem se všechno proměnilo v nepopsatelný pocit čirého štěstí, které jsem ani já sama nechápala, jak můžu mít.
(Zuzka Smolová)

Cítila jsem se na dně. Byl konec. Nechtěla jsem tomu uvěřit, ale nakonec jsem to přijala. Otevřelo mi to dveře, o kterých jsem nevěděla, že tam jsou. Dveře, co vedly tam, kam můj rozum neviděl. Tam, kde vše bylo otázka spontánnosti, kde moje činy se nezdají jako moje. Byla jsem venku s přáteli a cítila jsem v sobě energii, která se zdála, že má vlastní duši. Vzala jsem si mobil. Napsala mu. Nečekala jsem odezvu, nečekala jsem souhlas. Nečekala jsem nic. Ale to, co se stalo, bych nikdy nečekala.
(Julie Schillingová)

Nevítaný návštěvník - napsala Nina Potočárová

“Klop, klop, klop” - Tým to všetko začalo. Otec bol v práci na nočnej zmene a ja s mamou sme spali v posteli v rodičovskej izbe. Naše pokojné pochrupovanie však niekto, alebo skôr niečo narušilo. Obe sme sa strhli zo spánku.
“Niekto klopal?”
“Počkaj, idem pozrieť,” mama vstala z postele a s rozospatými očami sa odtackala do chodby, pripravená vynadať človeku za dverami bytu. Otvorila ich, nikto tam však nestál.

Výkřik - napsala Nina Potočárová

Edvard Munch: Výkřik

Z obrazu sa na mňa díva tvár s pretiahnutou grimasou. Pozerá sa mi priamo do očí, no zároveň sa mi zdá, že civí tak trochu aj naskrz mňa. Obzriem sa cez rameno. Nikto tam nestojí. Zostal som tu sám. Moja skupinka sa už pohla ďalej, no ja ešte vždy upieram zrak na hrôzostrašnú postavu. Chystá sa niečo zakričať. 

„Mám kričať s ňou?“ prebleskne mi hlavou. Nie, to je hlúposť, náhodou by ma začuli a dostal by som zápis.
A čo to je vlastne za tým uvrešťancom? Nejaké farebné fľaky. Na tých mi teda dvakrát nezáleží. Skôr by ma zaujímalo, kto sú tí chlapi blížiaci sa k postave. Pôsobia drsno a urastene. Stretnúť takých zoči-voči, veru by mi nebolo všetko jedno. Určite ho idú chudáka prepadnúť a on preto huláka o pomoc. Áno, tak to bude.