Metafory

Eiffelova veža je jako rozkročená modelka vyzývavo odhaľujúca len toľko, aby to bolo ešte slušné.
Chorvátské pláže mi pripomínajú Mácháč … všade Česi, pivo a párky.
Rímske koloseum působí, ako by ho tu zabudli filmoví kulisári.
Pohľad do Grand Canyonu je ako pohľad do inej dimenzie sveta. Jemu nie je nič dosť veľké a my sa cítime tak malí.
Hora Říp je pro Čechy asi ako pani Colombová. Ktoréhokoľvek z nich sa na ňu opýtam, ten o nej počul, ale takmer nikto z nich ju nevidel.
Setkání s chudobou v Indii je ako facka, ktorá ti hneď dá odpoveď na to, čo je v živote dôležité.
Potápie v koralovom útese je ako kochanie sa galériou plnou pestrofarebných snových obrazov (namaľovaných pod vplyvom ayahuascy 😊 ).
Španielske býčie zápasy sú ako Jungov tieň. Väčšina z nás si pred tým zakrýva oči, ale v prapodstate by najradšej na to fascinovane zírala.

Odlet do Asie - napsala Zuzana Odleváková

26.3.2018 Letisko Praha
„Vylučujeme Vás z prepravy. Bez indických víz nemôžete letieť“, s kamenným výrazom mi vraví slečna za odbavovacím pultíkom.
„Prosím? To nemyslíte vážne! Veď ja v Indii iba prestupujem, ani neopustím letisko,“ môj mozog to berie ako hlúpy vtip.
„Vašu batožinu nemôžeme odbaviť až do Bhutánu, lebo ich letecká spoločnosť nemá zmluvu s tou našou a preto si musíte batožinu vyzdvihnúť a odbaviť sama. A na to potrebujete prejsť cez imigračné oddelenie mimo prestupnú zónu a na to potrebujete víza.“

Háček aneb začátek cestopisu

James Bond v Siamu
Souboj dobra se zlem. I v exotickém Thajsku se na kouzelných homolích ostrovů pod rozpáleným sluncem odehrává nekonečný souboj dobra se zlem, ať už je to souboj Jamese Bonda s filmovým padouchem Scaramangem ve filmu Muž se zlatou pistolí nebo souboj Matky přírody s přívalem zážitkuchvitých turistů, které Bondovka do tohoto zemského rájem přilákala.
Jan Otto Pípla

Metafory

Sebepoznání je jako hledání v nekonečném labyrintu.
Jeho chůze zní na dlažbě jako údery zvonu na věži.
Přivonět si k benzínu je jako vrátit se za tátou do garáže.
Hašlerka vypadá jako roky omletý kamínek z prudké řeky.
Podzimní vítr zní jako poslední sbohem létu.
Bolest zubů je jako neodbytná výčitka za strach z vrtačky.
Ranní slunce hřeje jako náruč milovaného.
Noční bouřka konečně přišla jako úleva po dlouhé nemoci.

Tam, kde žije Hrmiaci drak - napsala Zuzana Odleváková

Orosené krídla skoro lížu vrcholce stromov. Zo strmých hôr sa do riečneho údolia valia sivé mraky. Železný vták sa nakláňa raz doprava raz doľava a pomerne rýchlo klesá.
Z okienka sledujem pozdĺž rieky biele domčeky a o pár sekúnd už i farebné detaily na domčekoch. Sme tak nízko, že rozoznávam dokonca i domáce zvieratá na dvoroch. Len pristávaciu dráhu stále nevidím. Až keď sa kolesá chystajú dotknúť zeme, objaví sa asfalt.

Pokorený človek, nepokorená hora - napsala Zuzana Odleváková

Kailáš zdolal jen legendární tibetský Milaräpa

Kailáš - najposvätnejšia hora Tibetu. Hora, v tvare pyramídy, na ktorú nevstúpila ľudská noha. Jedna z najmystickejších na svete. Podľa hinduistické eposu je to stred Zeme a os Vesmíru. Reinold Messner o nej kedysi povedal: „Ak pokoríme túto horu, pokoríme i niečo v ľuďoch.“

V roku 2016 nám čínske úrady zavreli oblasť Kailášu pred nosom. Dnes tu stojím v rannom slnku a pozerám na ňu.
Dnes nastúpime na našu trojdňovú púť – koru - okolo najposvätnejšej hory nie len pre buddhistov ale i hinduistov.

Sme v Darčenu, v meste na úpätí. Po noci strávenej v smradľavom a špinavom hotely, vychádzame na ulicu lemovanú pouličnými lampami na solár. Na každej z nich visia dve čínske vlajky. Obchodíky s nápismi v čínštine a ruštine otvárajú miestni bez úsmevov na tvári.