9. května 2019

Pokorený človek, nepokorená hora - napsala Zuzana Odleváková

Kailáš zdolal jen legendární tibetský Milaräpa
Kailáš - najposvätnejšia hora Tibetu. Hora, v tvare pyramídy, na ktorú nevstúpila ľudská noha. Jedna z najmystickejších na svete. Podľa hinduistické eposu je to stred Zeme a os Vesmíru. Reinold Messner o nej kedysi povedal: „Ak pokoríme túto horu, pokoríme i niečo v ľuďoch.“

V roku 2016 nám čínske úrady zavreli oblasť Kailášu pred nosom. Dnes tu stojím v rannom slnku a pozerám na ňu.
Dnes nastúpime na našu trojdňovú púť – koru - okolo najposvätnejšej hory nie len pre buddhistov ale i hinduistov.

Sme v Darčenu, v meste na úpätí. Po noci strávenej v smradľavom a špinavom hotely, vychádzame na ulicu lemovanú pouličnými lampami na solár. Na každej z nich visia dve čínske vlajky. Obchodíky s nápismi v čínštine a ruštine otvárajú miestni bez úsmevov na tvári.

Ku štartovaciemu bodu kory vo výške 4700 m. n. m musíme podľa predpisov dôjsť turistickým autobusom. Kúzlo prvého okamihu je tak zmarené.  Je tu rušno a preľudneno.
Nosiči preberajú od turistov batohy, nakladajú ich na jaky a sedlajú im koníky. Tibetskí pútnici si samozrejme nesú pár nevyhnutných vecí v malých batôžkoch sami. Evidentne toho nepotrebujú toľko, čo my. Celé zájazdové autobusy indických pútnikov v jednotne farebných páperových bundách s teplými čapicami sadajúci na koníky vyvolávajú vo mne úžas. Na slnku je práve teraz asi 20 stupňov a ja mám na sebe krátke tričko. Premýšľam, čo si títo Indovia budú obliekať v horskom sedle vo výške nad päť a pol tisíc metrov, kde včera snežilo.
K našej československej skupine postupne prichádzajú nosiči, poťažkajú každý batoh, do ktorého sú vždy zbalení dvaja ľudia (na tri dni), hodia ho na zem a zase odchádzajú. S otáznikmi vo zdvihnutých obočiach pozeráme na našeho tibetského sprievodcu Phubu, ktorý krčí ramenami:
„Sorry, sú ťažké. Niesť ich nebudú.“
Zmôžem sa na jediný argument, ktorý ma v šoku napadne:
„V Nepále nosia trikrát ťažšie batohy.“
„Tu nie, ste v Nepále.“
Podotýkam, že sme čínskemu úradu pre nosičov dopredu zaplatili povinnú taxu 300 juanov na deň za batoh (1 juan = 3,3 Kč). To znamená tisíc korún na deň! Evidentne je dopyt väčší než ponuka.
Tak ako miznú v diaľke na ceste tibetskí, čínski, indickí pútnici, jaky i kone, vyparia sa niekam i všetci nosiči.
Phubovi sa podarí nakoniec ukecať ako nosičov štyroch mužov a jednu ženu, ale predsa len jeden batoh ostáva ležať v prachu. Je môj. Veci v ňom má ešte môj parťák Martin.
Je už po druhej hodine popoludní a my sme ešte ani nevyrazili. To, čo nasleduje, nenazývam rezignáciou ale výzvou. Možno životnou. Každý si má niesť svoje bremeno sám. Nasadím 20-kilový batoh na chrbát a vyrazím na prvú časť trojdňovej etapy.
Rituálne prechádzam čortenom (Chörten Kangnyi) – vstupnou bránou ku Kailášu, kde visí zo stropu hlava bielej kozy. Pripomienka pominuteľnosti, dôvod očisty a prísľub lepšieho znovuzrodenia.
Zopnem ruky v úrovni čela pre čistotu myšlienok, v úrovni krku pre čistotu slov a v úrovni srdca pre čistotu činov. Myseľ, reč a telo – tri nástroje, tri poklady, ktorými možno dôjsť k osvieteniu, k buddhovstvu.
Dôjdem? Dôjdeme všetci?

Foto: Autorka

NAJMYSTICKEJŠIA HORA
„Na počiatku stvorenia sveta bola hora Méru – stred zeme, os vesmíru, spájajúca zem s nebom, sídlo bohov, sediaca uprostred okolitých hôr ako v lotosovom kvete a dotýkajúca sa neba. Pod jej štyrmi stenami zo zlata, kryštálu, rubínu a lapisu lazuli, pramenia štyri veľké rieky dávajúce život krajine, ktorou pretekajú.“
Hora z tohto hinduistického eposu existuje! Stojím práve pred ňou. Jej majestát ma dostáva na kolená. Doslova. V silnom horskom slnku kľačím a mlčím spolu s kamennými mužíkmi vedľa mňa. Gang Rimpoče – Velectený snežný klenot – tak znie jej meno v tibetštine. So svojim bielym závojom osamotene vyčnieva nad okolité hnedasté hory a žlté planiny. Každá stena jej pyramídy smeruje k jednej zo svetových strán. Južnú tvár hory zdobí odzhora dolu jedna ryha a kolmo na ňu zprava doľava druhá. Kríž. Swastika.
Tá hora nesie znamenie bohov.


Hora Kailas je vysoká “jen” 6 638 metrů



















Pred troma dňami...
V rannom slnku pozerám na Velectené snežný klenot – Gang Rimpoče. Tak znie jeho meno v tibetštine. Má sa začať plniť môj sen. Kúzlo prvého okamihu je ale zmarené.
Po noci strávenej v smradľavom a špinavom hotely vychádzam do ulíc mesta Darčen. Obchodíky s nápismi v čínštine a ruštine otvárajú miestni bez úsmevov na tvári. Stojím na hlavnej ceste - pruhu hrboľatého asfaltu. Lemujú ho pouličné lampy na solár a na každej visia dve čínske vlajky. Cez ich krvavočervenú záplavu vidím belostný vrchol Kailáša. Ku štartovaciemu bodu kory vo výške 4700 m.n.m sa musíme podľa predpisov doviezť turistickým autobusom. Je tu rušno a preľudneno. Nosiči preberajú od turistov batohy, nakladajú ich na jaky. Celé zájazdové autobusy indických pútnikov v jednotne farebných páperových bundách s teplými čapicami nasadajú na nazdobené koníky. Tibetskí pútnici si samozrejme nesú pár nevyhnutných vecí v malých batôžkoch sami. Evidentne toho nepotrebujú toľko, čo my.
K našej trinásťčlennej československej skupine postupne prichádzajú nosiči, poťažkajú každý batoh, do ktorého sú vždy zbalení dvaja ľudia (na tri dni), hodia ho na zem a zase odchádzajú. S otáznikmi vo zdvihnutých obočiach pozeráme na našeho tibetského sprievodcu Phubu, ktorý krčí ramenami:
„Sorry, sú ťažké. Niesť ich nebudú.“
Zmôžem sa na jediný argument, ktorý ma v šoku napadne: „ V Nepále nosia trikrát ťažšie batohy.“
„Tu nie ste v Nepále.“
Podotýkam, že sme čínskemu úradu pre nosičov dopredu zaplatili povinnú taxu 300 juanov na deň za batoh. Jeden juan = 3,3 Kč. To znamená tisíc korún na deň! Evidentne je dopyt väčší než ponuka.
Tak ako miznú v diaľke na ceste tibetskí, čínski, indickí pútnici, jaky i kone, vyparia sa niekam i všetci nosiči. Phubovi sa podarí nakoniec ukecať štyroch mužov a ženu (!), ale predsa len jeden batoh ostáva ležať v prachu. Je môj. Veci v ňom má ešte môj parťák Martin. Každý si má niesť svoje bremeno sám. Nasadím asi 20 kilový batoh a s masochistickým úsmevom vyrazím na prvú časť trojdňovej etapy.
Rituálne prechádzam bielym čortenom – vstupnou bránou ku Kailášu, kde zo stropu visí hlava kozy. Pripomienka pominuteľnosti, dôvod očisty a prísľub lepšieho znovuzrodenia. Zopnem ruky a pomodlím sa.
Foto: Autorka
Predo mnou padá na kolená a následne tvárou k zemi muž. Nie je potreba mu pomáhať. Znova sa zvíha urobí tri kroky, zopne ruky v úrovni čela, potom krku a srdca, a zase padá na kolená a naťahuje sa celou dĺžkou tela na kamenistú cestu. Celú koru okolo Kailáša obíde touto padavou chôdzou zbožného buddhistického pútnika. Prostráciou sa získavajú zásluhy pre súčasný i budúci život. Jediným jedlom mu bude campa – zmes praženej jačmennej múky, ktorú zmieša s vodou alebo čajom a jačím maslom. V diaľke už vidím do strmého svahu zasadené tmavočervené budovy kláštora Dirapuk s jeho zlatými strechami. Cez údolie naproti sa spúšťa ľadovcový závoj zo skalnatého obra korunovaného bielou čapicou. Som u nôh Kailáša. Menej romantické je naše ubytovanie v plechových unimobunkách, kde je vtesnaných päť postelí. Masa pútnikov tu má spoločné WC - budovu a v nej tri diery v zemi (chlapi majú svoje tri, ženy majú svoje tri). Jednotlivé diery sú oddelé iba nízkym múrikom bez dvier. Lepšie je sa nikam nedívať a nedýchať. Do prebúdzajúceho sa rána znie pohvizdávanie pastierov a cinkot rolničiek. To sa tiahne karavana koníkov (nesúcich Indov) a jakov (nesúcich ich batožinu) hore do sedla. V brieždení pomaly stúpam zo zeleného údolia s meadrujúcimi ramenami riečky do šedavého skalnatého svahu zdobeného girlandami modlitebných vlajočiek – lungt - vo farbách piatich elementov. Modlitby z nich tu vietor berie rovno k bohom. Lapem po dychu nielen z nadmorskej výšky ale i z hornatej krajiny okolo.

Foto: Autorka
„Lha so loooooo!“ - „Bohovia víťazia“, radostne kričia po piatich hodinách stúpania tibetskí pútnici predo mnou. To zvolanie stvrdzuje, že sme v konečne v sedle. Drölma la (5630 m.n.m.) je najvyšší bod kory. Nesie meno bohyne súcitu a na tejto púti je symbolom očisty a znovuzrodenia. Priesmyk je úplne pokrytý kobercom modlitebných vlajok. Pozerám dolu na malé kalne tyrkysové jazierka Súcitu napájané ľadovcovou vodou z Kailáša. Pár pútnikov pri jednom vykonáva rituál. Vo vnútri seba v tichosti vykonám ten svoj, keď musím náhle uskakovať na stranu pred karavánou jakov rútiacich sa vo vidine pastvy šťastne dole do tábora.
Dnes prespíme v čistej kláštornej ubytovni. Predtým ale ešte musím vidieť Jaskyňu zázrakov, podľa ktorej meno kláštor dostal. A veru zázrak vidím...Miesto obvyklých maslových lampičiek, aké sa zapaľujú pred oltárom, tu blikajú gýčovité elektrické sviečky ako na Vianočnom stromčeku v obchodíku u Číňana v našej ulici. Pšššt... niečo príjemne vibrujúce počujú moje sluchy! Z vedľajšej miestnosti sa ozýva mrmlavý hlas mnícha. Potichu vstupujem do svätyne. Nikde nikto. Miesto za stolčekom s mantrami a rituálnymi predmetmi, kde by mal sedieť láma, je prázdne. Ale stále je počuť modliaci sa hlas. Obzerám sa po malej miestnosti. Na oltári je rad zlatých sôch rôznych božstiev a u nôh jedného z nich je malý elektronický prehrávač chrliaci mantry. Civilizáciu nezastavíš.
Posledný, tretí deň nejak ubudlo na trase pútnikov. Kedysi bolo možné obísť celú koru okolo Kailáša iba pešo alebo na koníkoch. Dnes vedie do kláštora Zutul Puk okrem pútnej cesty na jednej strane rieky i cesta pre autá na strane druhej. Belostný masív hory Gurla Mandata (7694 m.n.m.) sa týči v diaľke za pastvinami s jakmi. Len tie solárne panely a elektrické drôty ako z iného sveta rušia ľudoprázdu rozľahlú krajinu.
Za poslednou zákrutou sa začínajú objavovať budovy Darčenu. Predbiehame tibetskú babičku s deduškom. Držia sa za ruky a zvierajú v nich málu (ruženec). „Tashidelek!“, zdravíme. Oni nás s úsmenov zdravia späť.
 Kailáš nesie znamenie bohov. Nájdete ho v prostých ľudoch, ktorí ho zbožne obchádzajú dodnes.




Žádné komentáře:

Okomentovat