Vôňa chlebíka, okuliare... a závisť – napsala Katarina Bobríková

Do obchodu privážali chlebík trikrát denne, medzitým zívali regály prázdnotou. Aspoň hodinu pred dodávkou sa do predajne schádzali zákazníci. Klebetili s predavačkami opierajúcimi sa o pult. Potom sa rozleteli dvere, závozník šikovne poskladal prepravky teplého chleba, rožkov, lúpačiek. Predavačky všetko prepočítali, poukladali do regálov, vrátili prepravky, podpísali dodacie listy a – začali predávať.
Vôbec mi nevadilo čakať v rade na chlieb. Mala som šesť, príjemné teplo predajne sálalo úžasnou vôňou...

Zimomriavková reminiscencia – napsala Katarina Bobríková

Sme v minulom storočí, v päťdesiatych rokoch, v mestečku pod Nízkymi Tatrami a on sa volá Maroš. Chlapci sa mu často posmievajú a vykrikujú naň: „Ma-ma-mááároško, ukáž nám, čo v tom vreci máš! Čo si si priviezol z Ameriky?“
Pomaly sa obráti a po tvári zarastenej sivým strniskom mu prebehne len útrpný úsmev. Niečo zahundre a popraví si vrece, čo nosí na pleci. Má v ňom sekeru. Z Ameriky si nepriniesol nič, teda, ... iba ak... postihnutie, spadol mu tam na hlavu oceľový trám. Teraz chodí po domoch rúbať drevo. To aby sa nejako uživil. Keď sa pustí do práce, drie neúnavne. Jediné, čo potrebuje, je občas hrnček čistej vody. Napije sa a rúbe ďalej...

Príbeh starej slivky – napsala Katarina Bobríková

Keď sme ju videli prvý raz, bola jeseň, ba vari až neskorá jeseň. Úrodu z poľa pozberali, na zimu ju však ešte nepoukladali. Vošli sme do dvora starej, 150-ročnej chalupy, ktorá kedysi patrila zámožnému záhoráckemu sedliakovi. Zomrel bezdetný, bez príbuzných, a tak jeho majetok zdedila suseda, ktorá ho doopatrovala. V domčeku však už aspoň pätnásť rokov nikto nebýval. O pole za ním sa susedia starali len tak, aby sa nepovedalo, lebo veď každý mal dosť svojich problémov, starostí i práce.

Žeby šiesty zmysel? - napsala Katarina Bobríková

Nič som o ňom nevedela, videla som ho prvý raz v živote a predsa zo sfér neuchopiteľných reálne uvažujúcim rozumom ma premkol pocit: Toto je muž tvojho života!!!
Ťažko nájsť rozumné vysvetlenie, ale... stalo sa. Prežili sme spolu nádherných 45 rokov.
Čas, ten starý muž s kosou sa na nás usmial, aby vzápätí vyšľahlo z jeho úst pálčivé a bolestivé zahrmenie.
Krátko po svadbe manžel ťažko ochorel. Jeden deň sa zdalo, že liečba speje k zdarnému koncu, druhý deň nebolo po optimizme ani stopy. Mocný chlap sa mi pred očami strácal...

Jazyk za zuby, oči na stopky - napsala Katarina Bobríková

... more, majestátny symbol ľudského života
B. P. Galdós, španielsky maliar, spisovateľ, románopisec

Kto nezažil, nedokáže si predstaviť. Majestátnosť a zvláštne ticho hlbín pri korálových útesoch.
Napľula som si do potápačských okuliarov, to aby sa neorosili, partner mi pripol pás s tromi olovenými závažiami, to aby som sa vôbec potopila, lebo ženské telo je vystavané ináč, než mužské, takže žena sa potopí oveľa ťažšie ako chlap, a bez olova by sila mojich paží nedokázala vtiahnuť pod vodu aj zadok. Ale keď sa to podarilo!

Metafory

Španělské býčí zápasy jsou jako rozvod. Vítězství kterékoliv strany má pachuť krvácejícího srdce.
Eiffelova věž je jako nádherná placená společnice. Vyzývavý postoj, nohy až do nebe. Přesto tak elegantní a hrdá.
Chorvatské pláže... Objímající paže. Milenec, co voní mořskou solí. Vášeň, co spaluje až bolí.
Setkání s chudobou v Indii je jako opravdové probuzení. Bohatství na ruby. Pohledem do očí sjedeš až na úplné dno vnitřní krásy.
(Hana Kavalová)

Španělské býčí zápasy jsou jako snaha uklidnit rozzuřenou manželku, poté co přijdete v ráži z firemního večírku.

Pod hladinou – napsala Katarina Bobríková

Kto nezažil, nedokáže si predstaviť. Majestátnosť a zvláštne ticho hlbiny pri korálových útesoch.
Napľula som si do potápačských okuliarov, to aby sa neorosili, partner mi pripol pás s tromi olovami, to aby som sa vôbec potopila, lebo ženské telo je vystavané ináč, než mužské, takže žena sa potopí oveľa ťažšie ako chlap, a bez olova by sila mojich paží nedokázala vtiahnuť pod vodu aj zadok. Ale keď sa to podarilo! Ten nesmierny pokoj pod hladinou, tiché húfy rýb, pomedzi ktoré sme plávali tak, aby sme ich nevyplašili a nerozprchli sa.