20. prosince 2019

Zimomriavková reminiscencia – napsala Katarina Bobríková

Sme v minulom storočí, v päťdesiatych rokoch, v mestečku pod Nízkymi Tatrami a on sa volá Maroš. Chlapci sa mu často posmievajú a vykrikujú naň: „Ma-ma-mááároško, ukáž nám, čo v tom vreci máš! Čo si si priviezol z Ameriky?“
Pomaly sa obráti a po tvári zarastenej sivým strniskom mu prebehne len útrpný úsmev. Niečo zahundre a popraví si vrece, čo nosí na pleci. Má v ňom sekeru. Z Ameriky si nepriniesol nič, teda, ... iba ak... postihnutie, spadol mu tam na hlavu oceľový trám. Teraz chodí po domoch rúbať drevo. To aby sa nejako uživil. Keď sa pustí do práce, drie neúnavne. Jediné, čo potrebuje, je občas hrnček čistej vody. Napije sa a rúbe ďalej...

Babička naliala vody do plecháčika a poslala ma za rúbajúcim Marošom. Bola som ešte malá, a tak som nešťastne pozrela na hrnček a plačky babičke vyčítala, prečo tomu chudáčikovi posiela vodu v hrnčeku, z ktorého u nás nikto nepije. Babička s úsmevom nabrala vodu do skleneného pohára. Spokojná som sa pobrala za rúbajúcim Marošom.
Vodu z pekného pohára nechcel. Poslal ma späť po plecháčik. A z neho sa schuti napil.
Keď už Maroš nevládal tvrdo pracovať, stával na námestí pred výkladom mäsiarstva, žul tvrdú kôrku chleba a žiadostivo hľadel na salámy a šunky za sklom. Keď umrel a vypratávali jeho komôrku, našli v nej vankúš plný bankoviek. Dávno neplatných...

Žádné komentáře:

Okomentovat