Do obchodu privážali chlebík trikrát denne, medzitým zívali regály prázdnotou. Aspoň hodinu pred dodávkou sa do predajne schádzali zákazníci. Klebetili s predavačkami opierajúcimi sa o pult. Potom sa rozleteli dvere, závozník šikovne poskladal prepravky teplého chleba, rožkov, lúpačiek. Predavačky všetko prepočítali, poukladali do regálov, vrátili prepravky, podpísali dodacie listy a – začali predávať. Vôbec mi nevadilo čakať v rade na chlieb. Mala som šesť, príjemné teplo predajne sálalo úžasnou vôňou...
Začala som chodiť do školy. V lavici predo mnou sedela Danica. Jej mama predávala... no... chlebík! Závidela som jej – keď Danicina maminka príde domov, prinesie so sebou vôňu Božieho daru, zatiaľ čo moja maminka – pach lekárne. A Danica nosila aj okuliare! Veľmi po nich moja dušička prahla. Tak veľmi, že som začala tvrdiť, že nevidím na písmenká... Maminke sa to nezdalo, nechcela však nič zanedbať, tak sme išli k lekárovi. Rýchlo zistil, že klamem. Maminka bola smutná, ani so mnou neprehovorila. Dedo mi vysvetlil, že kto klame, ten aj kradne, že mi verili, ich dôveru som však sklamala, a že nie je nič ťažšie, než získať ju späť... Závisť a túžba mať to, čo spolužiačka, otvorili stavidlá, cez ktoré sa môjho JA preplazila lož. Našťastie sa je do cesty postavilo svedomie, hanba a predovšetkým deduškove múdre slová...
