Výkřik - napsala Nina Potočárová

Edvard Munch: Výkřik

Z obrazu sa na mňa díva tvár s pretiahnutou grimasou. Pozerá sa mi priamo do očí, no zároveň sa mi zdá, že civí tak trochu aj naskrz mňa. Obzriem sa cez rameno. Nikto tam nestojí. Zostal som tu sám. Moja skupinka sa už pohla ďalej, no ja ešte vždy upieram zrak na hrôzostrašnú postavu. Chystá sa niečo zakričať. 

„Mám kričať s ňou?“ prebleskne mi hlavou. Nie, to je hlúposť, náhodou by ma začuli a dostal by som zápis.
A čo to je vlastne za tým uvrešťancom? Nejaké farebné fľaky. Na tých mi teda dvakrát nezáleží. Skôr by ma zaujímalo, kto sú tí chlapi blížiaci sa k postave. Pôsobia drsno a urastene. Stretnúť takých zoči-voči, veru by mi nebolo všetko jedno. Určite ho idú chudáka prepadnúť a on preto huláka o pomoc. Áno, tak to bude. 

„Nestoj tam len tak, uteč!“ šepnem mu potichu.
„Peťo! Už aj pod sem! Vieš ako dlho sme ťa hľadali?“
Strhnem sa. Učiteľka ku mne naťahuje ruku a ťahá ma do ďalšej miestnosti. Posledný raz mrknem na scénu s mužmi - „to bol ale divný obraz...“

Úkol:
Popište obraz očima malíře, dítěte, strážce galerie, návštěvníka, zloděje, údržbáře, uklízečky...