13. července 2021

Šatník - napsala Nina Potočárová

Moja mama je tanečnica. Niekedy sa chodievam pozerať na vystúpenia baletného zboru, v ktorom tancuje. Tanečníci s ľahkosťou, akoby lietali, sa jemne premávajú na javisku. Upriem pohľad na maminho tanečného partnera. Sledujem, ako sa s výskokom vznesie do vzduchu a elegantne, akoby nič, znova pristane na zemi. Jeho pohyby pôsobia nežne, no zároveň aj mocne a sebaisto. Ohromí ma to. Keď vyrastiem, tiež chcem tancovať. Presne ako on.
Po predstavení čakávam mamu v zákulisí. Kým sa prezlieka a popri tom trkotá s inými účinkujúcimi, krátim si čas túlaním sa po obrovskej šatni na úschovňu kostýmov. Vždy tam nájdem kopu rôznorodých, zaujímavých veci. 
Prechádzam sa alejami na dotyk hodvábnych látok, nariasenych sukieň, frakov, vrchných dielov, spodných dielov... Ako tak kráčam, naťahujem ruky kade-tade. Dotýkam sa lesklých korál a farebných šátkov, nechtami poklopkávam po vrchoch pinč klobúkov. Medzi prstami ma príjemné šteklia pierka hebkých šálov.
Na konci miestnosti stojí zrkadlo. Váhavo si navlečiem jedny z panských nohavíc, ktoré mi padli do oka popri špacírovaní sa po šatníku. Vysúkam si ich tesne nad členky – predsa len ešte musím trochu podrásť. 
“Ha hahá, a teraz je z teba veľký frajer!” Pochvalne sa uškrniem na vlastný odraz. Po krátkom uvažovaní sa rozhodnem obliecť si aj flitrovú blúzku. Presne tú, čo mala mama oblečenú minulý týždeň pri vystupovaní a čo sa mi tak veľmi, no tajne, páčila. A náhrdelník k tomu. A… áno! Možno aj tuto kšiltovku.
Obzerám sa v zrkadle. Dokonalá vyváženosť. Zíde mi na um, že vyskúšam napodobniť jeden z tanečných krokov maminho kolegu. Jeden z krokov, čo sa javí silný a pevný, no ladný a krehký. Mužský, ale aj ženský. Presne taký, ako moje vnútro.


Zadání:
Napište krátký text z pohledu člověka, který je někdy ženou a jindy mužem, prostě ve svých promluvách střídá mužský a ženský rod, protože z nejrůznějších důvodů nevnímá pohlavní rozdělení (anděl, reinkarnace, transgender...)