24. května 2021

La Toilette – napsala Nina Potočárová

Maľoval ma už mnohokrát. Mňa, obyčajnú práčku bielizne, čo sa denne máča vo špinavej mydlovej vode a nažehľuje spodky ktovieakému z tych vážených pánov, ktorí občas, s cieľom pobaviť sa, zavítajú do ulíc Montmartru.
Šum tejto rušnej bohémskej štvrte Paríža sa ku mne priniesol cez pootvorené dvere balkóna od jeho ateliéru. Ateliéru Henriho de Toulouse-Lautreca.
Je to po prvý raz, čo ma priviedol na miesto, kde zo skíc privádza na svet obrazy. Predtým ma maľoval vonku, v záhradách a rôznych podnikoch... Páčia sa mu moje vlasy. Vravel, že slnko len prispeje červenej farbe. Dnes však sedím na chladivej látke na zemi. Nahá, iba v bavlněných ponožkách, zhrnutých do pol lýtok. Za úlohu som dostala umyť sa, zatiaľ, čo on ma bude zobrazovať na plátno.
Vyzlečená pred cudzím chlapom nestojím prvý krát. Živiť sa iba drhnutim fľakov veru nestačí, ak chcem prežiť. A ženy môjho postavenia si inak nezarobia. No Henrymu vždy v očiach hra akési porozumenie. Nepozerá sa na mňa a moje známe s ľútosťou alebo opovrhovaním. Ba ani nie pohľadom žiadostivého chlípnika. Keď na mňa hľadí, v nie veľmi peknej tvári sa mu skrýva empatia a príbuznosť. U neho dostanem zaplatené len za to, že sa očistím vodou z vedra vedľa mňa. Vraj najprirodzenejšie, ako dokážem. Monsieur Toulouse. Monsieur Toulouse-Lautrec. Mohli ste si všimnúť, že ho tak nevolám.
Oslovujem ho Henri. Jednoducho Henri. Ako všetci. Milý Henri, vždy tak priateľsky, zábavný a dobre naladený. Kráčajúci o barle. Kráčajúci o barle, ktorá vydáva podivný zvuk žblnknutia při každom ráznejšom kroku. Podopiera ňou svoje telo – detské, groteskne krátke nožičky, nesúce trup dospelého muža. Vzhľadom tak trochu pripomína nádobu na kávu, akú používajú v bohatých domácnostiach.
A bohatý, to on je. Niekde som započula, že pochádza zo ctihodnej aristokratickej rodiny. Koľko je na tom pravdy, to netuším. Človek by sa nazdával, že vysoko postavení majetní muži, ako to tak často býva, v sebe hromadia pocit opovrhovania voči jedincom mojej úrovne. Ale kto by im upratoval, pral a zabával ich, či už cez deň alebo po nociach? My, pracujúca vrstva, sa staráme a sme dôležitým článkom tohto sveta. Bez nás by tá vyššia bola ničím. My sme tí vrúcni, tí s chybami...tí živí. Jednoducho ľudia skrz-naskrz. A práve to si podľa môjho názoru Henri uvedomuje. Preto aj dievča, ako som ja, dnes sedí na onej látke zo studenkavého materiálu.
„Klop, žblnk, klop.”
„Je...je všetko v poriadku?” váhavo sa opýtam.
„Čože?” Žblnk. „Ach, áno, drahá,” odvetil veselo, no neprítomne.
Čím viac ho spoznávam, vidí sa mi, že jeho večne žoviálnym chovaním možno zastiera akúsi ranu na duši.
„Klop, žblnk.” Nenasledovalo ďalšie “klop”, ale rovno “tresk”. Tentoraz som sa zdesene otočila.
Nestál na svojom mieste. Najskôr som si myslela, že niekam odišiel. Pod zafarbením maliarskym stojanom však napokon zazriem ležať bezvládnu drobnú hromádku. Mimovoľne cez seba prehodím prikrývku a bežím mu na pomoc. Hlavou mi na okamih sekundy prebleskne, jako komicky vyzerá to krehké telo s končatinami malého chlapca. Zahanbím sa a uvedomím si, že veľa ľudí o ňom musí mať takú mienku. Jeho vrodená vada nie je len-tak prehliadnuteľná. A niektorí z nich mu to aj priamo dávajú najavo a uťahujú si z neho nevrlým alebo v metaforách skrytým spôsobom.
Nakoniec, predsa len patrí k nám do Montmartru. Na miesto pre najdúchov, umelcov a dekadentných hriešnikov. K bytostiam odstaveným od spoločnosti. Ratujem ho a on sa omámené preberá z mdlôb. Z jeho dutej podpernej palice, ešte vždy trčiacej na dlážke, vyteká tekutina, páchnuca koňakom.
Milý Henri, vždy tak priateľský, zábavný a dobre naladený.

Zadání:
Napište text z pohledu obrazu nebo určité postavy z něho.  

Žádné komentáře:

Okomentovat