20. března 2021

Nevítaný návštěvník - napsala Nina Potočárová

“Klop, klop, klop” - Tým to všetko začalo. Otec bol v práci na nočnej zmene a ja s mamou sme spali v posteli v rodičovskej izbe. Naše pokojné pochrupovanie však niekto, alebo skôr niečo narušilo. Obe sme sa strhli zo spánku.
“Niekto klopal?”
“Počkaj, idem pozrieť,” mama vstala z postele a s rozospatými očami sa odtackala do chodby, pripravená vynadať človeku za dverami bytu. Otvorila ich, nikto tam však nestál. Zmätene sa vrátila späť. Čo to teda mohlo byť? Že by niečo vonku? Zhodnotili sme, že to znelo akoby niekto búšil na dvere izby. Nie tým pomalým a zlovestným spôsobom, aký sa objavuje v treťotriednych hororových filmoch... ale skôr náhlivým, kamarádskym. To bol prvý čin nášho bývalého domáceho ducha. Asi to bola jeho metóda oznamovania: “Ahojte, už som tu... nasledujúcich desať rokov vám budem znepríjemňovať život, ha ha.” Alebo podobne...
Odvtedy sa u nás diali zvláštne veci: sprcha kvapkala vždy v presne určený čas. Laky na vlasy sa odrazu v strede noci rozhodli vyskakovať a padať na zem. Predmety miznúť a následne sa objavovať na náhodných miestach. Občas nám aj chladnička blikala a vydávala ťukavé zvuky. “To sa s nami pokúša dorozumieť morzeovkou!”
Samozrejme, tieto zvláštnosti určite majú racionálne vysvetlenie. Napríklad, ako to bolo s chladničkou - jednoducho je pokazená. No po nejakom čase sme to začali hádzať na ducha. Z časti sme si s rodinou robili srandu, z časti tomu verili. Nazvali sme ho Dušan.
Dokonca aj mačka, keď sme si ju ako malú priniesli domov, sa vyše mesiaca nechcela pohybovať inde ako v mojej izbe. Nakoniec si zvykla. Občas sa síce zahľadela do neznáma, akoby tam niekoho videla. A duch Dušan sa za našu micku niekedy aj pretvaroval.
Znenazdania niečo okolo prebehlo, alebo aspoň taký mal človek pocit, no mačka si pokojne spala vo svojom peliešku, bez známky prebudenia.
S týmito rôznymi situáciami sme sa naučili žiť, keďže neboli nebezpečné a sem-tam boli aj zábavné. Dušan bol ako súčasť rodiny.
No raz, zhruba pred dvoma rokmi, sa stalo niečo, čo nás prinútilo Dušana vyhnať z domu.
V tom čase som chodila na strednú školu a bývala na internáte.
Počas noci ma zobudil telefonát. Volala mi rozrušená mama, že ju skoro zabila polkilová kamenná ozdoba v tvare pyramídy. Spadla z poličky, ktorú majú rodičia na stene nad posteľou a odrazu sa jej ocitla tesne pri uchu. 
Dohodli sme sa, že cez víkend uskutočníme očistný rituál. V byte sme zapálili bobkové listy. Bol to neskutočný smrad, no vraví sa, že to pomáha z ovzdušia odstrániť negatívne energie. Nakoniec sme v myšlienkach Dušanovi prikázali, aby opustil náš životný priestor a vrátil sa tam, kde patrí. Asi to fungovalo. Od toho dňa s ním máme pokoj.

Žádné komentáře:

Okomentovat