“Niekto klopal?”
“Počkaj, idem pozrieť,” mama vstala z postele a s rozospatými očami sa odtackala do chodby, pripravená vynadať človeku za dverami bytu. Otvorila ich, nikto tam však nestál. Zmätene sa vrátila späť. Čo to teda mohlo byť? Že by niečo vonku? Zhodnotili sme, že to znelo akoby niekto búšil na dvere izby. Nie tým pomalým a zlovestným spôsobom, aký sa objavuje v treťotriednych hororových filmoch... ale skôr náhlivým, kamarádskym. To bol prvý čin nášho bývalého domáceho ducha. Asi to bola jeho metóda oznamovania: “Ahojte, už som tu... nasledujúcich desať rokov vám budem znepríjemňovať život, ha ha.” Alebo podobne...
Odvtedy sa u nás diali zvláštne veci: sprcha kvapkala vždy v presne určený čas. Laky na
vlasy sa odrazu v strede noci rozhodli vyskakovať a padať na zem. Predmety miznúť a
následne sa objavovať na náhodných miestach. Občas nám aj chladnička blikala a vydávala
ťukavé zvuky. “To sa s nami pokúša dorozumieť morzeovkou!”
Samozrejme, tieto zvláštnosti určite majú racionálne vysvetlenie. Napríklad, ako to bolo s chladničkou - jednoducho je pokazená. No po nejakom čase sme to začali hádzať na ducha. Z časti sme si s rodinou robili srandu, z časti tomu verili. Nazvali sme ho Dušan.
Dokonca aj mačka, keď sme si ju ako malú priniesli domov, sa vyše mesiaca nechcela pohybovať inde ako v mojej izbe. Nakoniec si zvykla. Občas sa síce zahľadela do neznáma, akoby tam niekoho videla. A duch Dušan sa za našu micku niekedy aj pretvaroval.
Znenazdania niečo okolo prebehlo, alebo aspoň taký mal človek pocit, no mačka si pokojne spala vo svojom peliešku, bez známky prebudenia.
S týmito rôznymi situáciami sme sa naučili žiť, keďže neboli nebezpečné a sem-tam boli aj zábavné. Dušan bol ako súčasť rodiny.
No raz, zhruba pred dvoma rokmi, sa stalo niečo, čo nás prinútilo Dušana vyhnať z domu.
V tom čase som chodila na strednú školu a bývala na internáte.
Počas noci ma zobudil telefonát. Volala mi rozrušená mama, že ju skoro zabila polkilová kamenná ozdoba v tvare pyramídy. Spadla z poličky, ktorú majú rodičia na stene nad posteľou a odrazu sa jej ocitla tesne pri uchu.
Samozrejme, tieto zvláštnosti určite majú racionálne vysvetlenie. Napríklad, ako to bolo s chladničkou - jednoducho je pokazená. No po nejakom čase sme to začali hádzať na ducha. Z časti sme si s rodinou robili srandu, z časti tomu verili. Nazvali sme ho Dušan.
Dokonca aj mačka, keď sme si ju ako malú priniesli domov, sa vyše mesiaca nechcela pohybovať inde ako v mojej izbe. Nakoniec si zvykla. Občas sa síce zahľadela do neznáma, akoby tam niekoho videla. A duch Dušan sa za našu micku niekedy aj pretvaroval.
Znenazdania niečo okolo prebehlo, alebo aspoň taký mal človek pocit, no mačka si pokojne spala vo svojom peliešku, bez známky prebudenia.
S týmito rôznymi situáciami sme sa naučili žiť, keďže neboli nebezpečné a sem-tam boli aj zábavné. Dušan bol ako súčasť rodiny.
No raz, zhruba pred dvoma rokmi, sa stalo niečo, čo nás prinútilo Dušana vyhnať z domu.
V tom čase som chodila na strednú školu a bývala na internáte.
Počas noci ma zobudil telefonát. Volala mi rozrušená mama, že ju skoro zabila polkilová kamenná ozdoba v tvare pyramídy. Spadla z poličky, ktorú majú rodičia na stene nad posteľou a odrazu sa jej ocitla tesne pri uchu.
Dohodli sme sa, že cez víkend
uskutočníme očistný rituál. V byte sme zapálili bobkové listy. Bol to neskutočný smrad, no
vraví sa, že to pomáha z ovzdušia odstrániť negatívne energie. Nakoniec sme v
myšlienkach Dušanovi prikázali, aby opustil náš životný priestor a vrátil sa tam, kde patrí.
Asi to fungovalo. Od toho dňa s ním máme pokoj.
(Ich-forma)
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Klop, klop, klop.” - Tým to všetko začalo. Otec bol v práci na nočnej zmene a matka s dcérou spali v posteli v rodičovskej izbe. Pokojné pochrupovanie však niekto, alebo skôr niečo narušilo. Obe sa strhli zo spánku.
“Niekto klopal?”
“Počkaj, idem pozrieť,” mama vstala z postele a s rozospatými očami sa odtackala do chodby, pripravená vynadať človeku za dverami bytu. Otvorila ich, nikto tam však nestál. Zmätene sa vrátila späť. Zvuk však znel, akoby niekto búšil na dvere izby. Nie tým pomalým a zlovestným spôsobom, aký sa objavuje v treťotriednych hororových filmoch...ale skôr náhlivým, kamarádskym. Bol to prvý čin domáceho ducha.
Odvtedy sa u nich v rodne diali zvláštne veci: sprcha kvapkala vždy v presne určený čas. Laky na vlasy odrazu v strede noci rozhodli vyskakovali a padali na zem. Predmety mizli a následne sa objavovali na náhodných miestach. Občas im aj chladnička blikala a vydávala ťukavé zvuky. Samozrejme, tieto zvláštnosti určite majú racionálne vysvetlenie. No po nejakom čase to rodina začala hádzať na ducha. Nazvali ho Dušan. Dokonca aj mačka, keď ju ako malú priniesli domov, sa vyše mesiaca nechcela pohybovať inde ako v detskej izbe. Nakoniec si zvykla. Občas sa síce zahľadela do neznáma, akoby tam niekoho videla. A duch Dušan sa za micku niekedy aj pretvaroval. Znenazdania niečo okolo prebehlo, no mačka si pokojne spala vo svojom peliešku, bez známky prebudenia. S týmito rôznymi situáciami sa naučili žiť. Dušan bol ako súčasť rodiny.
No raz, zhruba pred dvoma rokmi, sa stalo niečo, čo ich prinútilo Dušana vyhnať z domu. V tom čase dcéra chodila na strednú školu a bývala na internáte. Počas noci zazvonil telefón. Volala jej rozrušená mama, že ju skoro zabila polkilová kamenná ozdoba v tvare pyramídy. Spadla z poličky, ktorú majú rodičia na stene nad posteľou a odrazu sa jej ocitla tesne pri uchu.
Dohodli sa, že cez víkend uskutočnia očistný rituál. V byte zapálili bobkové listy, v domienke, že to pomáha z ovzdušia odstrániť negatívne energie. Nakoniec v myšlienkach Dušanovi prikázali, aby opustil ich životný priestor a vrátil sa tam, kde patrí. Asi to fungovalo. Od toho dňa s ním majú pokoj.
“Niekto klopal?”
“Počkaj, idem pozrieť,” mama vstala z postele a s rozospatými očami sa odtackala do chodby, pripravená vynadať človeku za dverami bytu. Otvorila ich, nikto tam však nestál. Zmätene sa vrátila späť. Zvuk však znel, akoby niekto búšil na dvere izby. Nie tým pomalým a zlovestným spôsobom, aký sa objavuje v treťotriednych hororových filmoch...ale skôr náhlivým, kamarádskym. Bol to prvý čin domáceho ducha.
Odvtedy sa u nich v rodne diali zvláštne veci: sprcha kvapkala vždy v presne určený čas. Laky na vlasy odrazu v strede noci rozhodli vyskakovali a padali na zem. Predmety mizli a následne sa objavovali na náhodných miestach. Občas im aj chladnička blikala a vydávala ťukavé zvuky. Samozrejme, tieto zvláštnosti určite majú racionálne vysvetlenie. No po nejakom čase to rodina začala hádzať na ducha. Nazvali ho Dušan. Dokonca aj mačka, keď ju ako malú priniesli domov, sa vyše mesiaca nechcela pohybovať inde ako v detskej izbe. Nakoniec si zvykla. Občas sa síce zahľadela do neznáma, akoby tam niekoho videla. A duch Dušan sa za micku niekedy aj pretvaroval. Znenazdania niečo okolo prebehlo, no mačka si pokojne spala vo svojom peliešku, bez známky prebudenia. S týmito rôznymi situáciami sa naučili žiť. Dušan bol ako súčasť rodiny.
No raz, zhruba pred dvoma rokmi, sa stalo niečo, čo ich prinútilo Dušana vyhnať z domu. V tom čase dcéra chodila na strednú školu a bývala na internáte. Počas noci zazvonil telefón. Volala jej rozrušená mama, že ju skoro zabila polkilová kamenná ozdoba v tvare pyramídy. Spadla z poličky, ktorú majú rodičia na stene nad posteľou a odrazu sa jej ocitla tesne pri uchu.
Dohodli sa, že cez víkend uskutočnia očistný rituál. V byte zapálili bobkové listy, v domienke, že to pomáha z ovzdušia odstrániť negatívne energie. Nakoniec v myšlienkach Dušanovi prikázali, aby opustil ich životný priestor a vrátil sa tam, kde patrí. Asi to fungovalo. Od toho dňa s ním majú pokoj.
(Er-forma)
