Škrípanie bŕzd autobusu. Chvíľka a zaraz vystupujem na skromnej zastávke, ktorá si krom žuvačiek pestuje i hrdzu. Obzriem sa a noha ma vedie cez dedinku smerom do lesa. Je to horská dedinka, takže horizont mi zdobia ľube drevenice. Vtom som to zacítil. Dym. Pach horiaceho dreva, čo kozubom túli celú rodinu. Iba mňa to plmä driape. Tak zastavil som a v tranze sa pokúšam lapiť dychu, o ktorý má ozbíjala spomienka na starý domov. Domov, čo dodnes mi v duši plápolá a jeho jas maľuje obraz okóv môjho bytia.
Beznádejne naňho hľadím. Obraz ohňa, ktorý hladí a hltá lak dubových parkiet a záclony vystriedala hodvábna drapéria sťa by západ slnka, keď v sále nedalo sa nadýchnuť. Vôkol ozývali sa len tóny nárekov. Krik drahej maminky, keď tisla si k prsiam obhorené telíčko mojej malej sestričky - nebožiatka. Ešte včera sme sa radovali, že vyslovila prvé slóvko. No zúfalé náreky márne snažili sa hasiť to, čo otcova cigareta, večné svetlo, napáchala. Krátko potom siahol po lane. Uhlie zpustošeného domova. Dodnes tesá pomníky pre cintorín mojich detských snov. Tu je zákaz páliť sviečky. Tak táto dedina aspoň veniec pod pietu položila.
