16. dubna 2020

Datel a stroj - napsal Ján Sorokáč


,,Ťuk-ťuk-ťuk!’’ ozývalo sa z dedovho dvora.
,,Ťuk-ťuk-ťuk!’’ hlasné ťukanie okrídleného tvora.
Konár za konárom, vyštveral sa chlapček na jednu z vyšších vetiev. Na strome sedel doktor ďateľ a oťukával jeho chorú kôru, stekajúcou miazgou lákal útočiacich škodcov a zaháňal jeho nočnú moru. Chlapčekove paže objímali kmeň veľkého duba roniaceho lepkavé slzy bolesti po malých rúčkach ľudskej ratolesti.
,,Neboj, všetko bude dobre!’’ šeptalo dubu dieťa.

,,Ťuk-ťuk-ťuk!’’ znelo z osvetlenej izby doma.
,,Ťuk-ťuk-ťuk!’’ hlasné ťukanie šijacieho stroja.
Nitka za nitkou, zošívala babička kusy látky.
Na stoličke sedel jej vnúčik a pozoroval, ako jeho babka zachraňuje svet, šijúc rúško za rúškom pre susedov a kamarátky.
Sedeli doma už dlho a jemu chýbal jeho priateľ, starý dub. Ako sa asi má v tejto kríze?
Čo má robiť on, keď sa nemá kde skryť?
Veď ani nemôže chodiť, je zakorenený do zeme!
Babička si zamyslené dieťa všimla, objala ho vrúcne a zašeptala: ,,Neboj všetko bude dobre!’’ ukazujúc na silný starý dub von za oknom, pevne stojaci na ich dvore.

Žádné komentáře:

Okomentovat