8. listopadu 2018

Lyžařský výcvik očima lyžařky - napsala Mariana Gecejová

Zaplatila som si chlapa. Normálne som si ho kúpila. Regulérne za prachy. Bola som už zúfala. Potrebovala som pomoc. Rozmýšľala som nad tým už dávno. Chcela som, aby sa celé dve hodiny venoval len mne. Najala som si lyžiarskeho inštruktora.
Liberecký Ješted zas čumel! Teda úplne na začiatku čumel pán v lyžiarskej škole. Nastúpila som tam v lyžiarkach ladne asi ako Terminátor: „Máte nejakého voľného inštruktora, prosím?“ „A jak starý je dítě?“ „Tridsaťšesť.“
Pán viditeľne zastavoval zástavu srdca a aj v poslednom okamihu svojho horského života ostal gentleman: „No ale to vypadáte sakra dobře, maminko!“
Jediný voľný inštruktor bol bývalý vojak. Hneď som vedela, že bude zle. Dúfala som v učiteľa z materskej školy, alebo farára. Nie v majora Terazkyho z Čiernych barónov vo výslužbe. Videla som to úplne jasne. Ako zo mňa stratí nervy aj „dôstojn(ik)osť“ a ubije ma palicami priamo na modrej zjazdovke. Potom mi dá do ruky zubnú kefku, aby som po sebe upratala svah od krvi. „Myslíte, že můžete do areálu, nebo chcete zůstat tady v dětském koutku?“ Dávno som si zvykla, že chlapi do mňa nikdy nevkladajú veľké nádeje.
Miestami som počas výcviku s inštruktorom nevedela, či sa učím lyžovať, alebo... no posúďte, či by ste aj vy neboly zmätené: „Postoj. Nohy od sebe. Víc, víc. Netlačte ty kolena k sobě jak Panenka Maria. Pořádně naširoko. Pak dolů a nahoru, dolů a nahoru. Taky vás naučím píchat,“ povedali bývalý vojak. Alebo sexuológ?!
Potrebujem ďalšiu becherovku. Nestihla som sa ani uraziť, ani rozplakať a už som poslušne na povel šmýkala dole kopcom za ním. Samozrejme som nedobrzdila a padla na držku ako polovica Čechov, ktorí si minulý víkend mysleli, že sa im konečne podarí zvoliť dobrého prezidenta. „No, jak bych to řekl, je to takovej lady styl. My tady ale žádný frdolíny nechceme, takže se to všechno musíte odnaučit!“ A začala mi vojna! S nedôstojným dôstojníkom.
Nebolo priestoru na odpor, plač ani bolesť. Boly len rozkazy, ktoré som musela plniť. Oddychovala som len na lanovke počúvaním môjho trýzniteľa: „Jo, východ Slovenska, to já znám. Tam jsem byl na vojně. V Sabinově. Tam je vojenská věznice, víte?“ Nie, toto som naozaj nepotrebovala vedieť. „Tak, děvenko, a jdeme na černou.“ „Nie, ja nechodím na čierno, ja mám celodenný skipas.“ Hodil po mne taký killing look, že som zo strachu takmer začala robiť kliky aj s lyžami na nohách: „Na černou sjezdovku jsem myslel! A tohle k nám z toho Slovenska posílají jako elitu! Neumím si představit, co za materiál tam zůstává!“
Ja som ju zlyžovala! Naozaj som zlyžovala čiernu zjazdovku na Ještědu v Liberci! Keby mi to niekto pred dvomi hodinami povedal, rozosmiala by som sa mu do tváre. Niekto iný ako môj inštruktor major Terazky vo výslužbe, samozrejme. Jemu sa do tváre nesmeje nikto a nikdy! Taký český Chuck Norris. V cieli som bola od radosti taká šťastná, že som mu jednu vylepila. Pusu na líce. „Květinko, vidíte? Vy to dokážete! Všechno je jen ve vaší hlavě!“
Pán inštruktor, major Terazky zo sabinovskej väznice, ďakujem! Ja som si totiž po celý život myslela, že moja hlava je úplne dutá a prázdna presne ako hlava finalistky Miss Tunning Nový Hrozenkov, a že v nej nie je nič. A pritom je v mojej hlave všetko!

Žádné komentáře:

Okomentovat