Utrela si slzy a nahodila silený úsmev. S touto grimasou, ako ju sama pre seba nazývala, niekoľkokrát za deň vchádzala do Oliverkovej izby.
„Ahoj zlatíčko, no vidíš, už to máme za sebou,“ pribehla za synom a sadla si k nemu na posteľ. Snažila sa nepozerať na sestričku - práve totiž odvážala stojan, z ktorého ešte pred chvíľou tiekla do žíl jej 6 ročného pokladu chémia, ktorá mu má zachrániť život.
Držiac Oliverka za ruku je pripravená na všetko - na noc bez spánku, na hladenie jeho hlávky bez vlasov a nekonečné rozprávky s dobrými koncami, ktoré on tak miluje. Boh vraj každému naloží len toľko, koľko unesie. Nesmie na to zabúdať...
