9. června 2019

I cesta môže byť cieľ - napsala Eva Kopecká

Foto: autorka
„Odkiaľ si, koľko dní už putuješ a kam dnes mieriš?“ Všetky rozhovory na ceste sa začínali rovnako. Spýtal sa ma to aj Talian Angelo, ktorý si robil štatistiku mien a národností pútnikov, ktorí kráčali smerom do Santiaga de Compostela. Bola som prvá Eva, na ktorú doteraz v Španielsku narazil. Na to mi zamával mi rukou na pozdrav: „Buen, camino...“ a zmizol za prvou zákrutou.
Hovorí sa, že svätojakubská púť, zvaná Camino, je vhodná najmä pre nezadaných a nezamestnaných a že sa tam dejú zázraky, keď sme im otvorení.
„Keď zástupy ľudí tadiaľ kráčajú stovky kilometrov, niečo na tej ceste musí byť,“ povedala som si, keď som sa ju rozhodla absolvovať po prvý raz sama. Bez citových záväzkov a bez práce som si vybrala najľahšiu, rovinatú časť Camina medzi mestami Burgos a León. Nebola som v dobrej fyzickej kondícii, vyhradila som si však desať dní na získanie vlastného zážitku z púte.
Na ceste nie je veľmi kde zablúdiť. Mapu som odložila prvý deň do batohu a nechala som sa viesť žltými šípkami. Smer určujú aj mušle, ktoré sú buď pripevnené, alebo namaľované na čomkoľvek v okolí. Nebolo ťažké si tak predstaviť zdĺhavé stredoveké zástupy, ktoré prichádzali zo všetkých kútov Európy, aby navštívili svätý hrob apoštola Jakuba. Na jeho mieste stojí vysoká katedrála v Santiagu de Compostela, kde Camino končí.
Dnes majú pútnici popri viere aj iné dôvody. Spája ich rovnaký denný rituál: budíček ešte pred svitaním, kráčanie niekoľko hodín, pranie v rukách prepoteného prádla a odpočinok na poschodových posteliach v zdieľaných spálňach. Mňa lákala zvedavosť a tajomno cesty, z ktorej som si postupne ukrajovala 20 km denne.
Počiatočné nadšenie však zakrátko vystriedala bolestivá odysea. Mala som spálenú tvár, otlačené ramená a chuť to zabaliť po každom kilometri. Nohy si pomaly zvykli a ďalej kráčali zo zotrvačnosti. Prechádzala som nekonečnými poliami a ľudoprázdnymi dedinami. Hľadala som len trochu tieňa a vychladené pivo s citrónom. Ako málo mi stačilo k radosti. Niesla som na chrbte ťažký batoh plný nepotrebných vecí, strachov, či to zvládnem a očakávaní, že mi Camino zmení život a zistím ako mám postupovať ďalej.
„Som tu už druhýkrát a tentoraz chcem doraziť až do Santiaga,“ prezradil mi Daniel, keď sme sa na ceste dali do reči. Práve som si otvorila vrecúško chipsov, ktoré som si kúpila za odmenu, že som to doteraz nevzdala.
Môj nový spoločník zo slušnosti ochutnal a s úsmevom dodal: „Máš dobré tempo, málokto so mnou udrží krok.“
Dodržovali sme rovnakú rýchlosť celé popoludnie až sme si vybrali spoločnú ubytovňu pre pútnikov v mestečku Fromista. Od práce sme v rozhovore prešli k rodine a k záľubám na terase miestneho baru nad niekoľkými taniermi tapas. Šepkali sme si osobné tajomstvá na recepcii pred záverečnou, kedy sa dvere ubytovne za nami na noc zavreli. Niekoľkokrát sme to počas cesty ešte zopakovali. Do mojej štatistiky som si zapísala 140 km spoločnej púte, 6 dní, 4 odtlaky a jedno priateľstvo na život a na smrť.
Na záver som už ledva kráčala. Camino ma však nenechalo odísť, kým som neuverila jeho mágii. Prekonala som samu seba, zbavila som sa potreby vysokej hygieny, kontroly, či plánovania každého ďalšieho kroku a nechala som sa viesť. Vybrali sme sa taxíkom do Leónu a potom lietadlom do Santiaga de Compostela, kde sa naša púť napokon skončila.
















































































Prvá verzia: 
O ceste, kde majú všetci spoločný smer, ale iné zážitky. 
„Odkiaľ si, koľko dní už putuješ a kam dnes mieriš?“ Všetky rozhovory na ceste sa začínali rovnako. Spýtal sa ma to aj Talian Angelo, ktorý si robil štatistiku mien a národností pútnikov, ktorí kráčali smerom do Santiaga de Compostela. Bola som prvá Eva, na ktorú doteraz v Španielsku narazil. Snáď neklamal. Po vyplnení ankety zrýchlil a zmizol za prvou zákrutou.
Hovorí sa, že púť do Santiaga, zvaná Camino, je vhodná najmä pre nezadaných a nezamestnaných a že sa tam dejú zázraky, keď sme im otvorení. „Keď zástupy ľudí kráčajú pešo do srdca Galície už niekoľko storočí, niečo na tej ceste musí byť,“ povedala som si, keď som sa ju rozhodla absolvovať po prvý raz sama. Bez citových záväzkov a bez práce som si vybrala najľahšiu, rovinatú časť Camina medzi mestami Burgos a León. Nebola som v dobrej fyzickej kondícii, vyhradila som si však desať dní na získanie vlastného zážitku z púte.
Na ceste nie je veľmi kde zablúdiť. Mapu som odložila prvý deň do batohu a nechala som sa viesť žltými šípkami. Smer určujú aj svätojakubské mušle, ktoré sú buď pripevnené, alebo namaľované na kameňoch, stenách a vlastne na čomkoľvek v okolí. Nebolo ťažké si tak predstaviť zdĺhavé stredoveké zástupy, ktoré prichádzali zo všetkých kútov Európy, aby navštívili svätý hrob apoštola Jakuba. Na jeho mieste stojí vysoká katedrála v Santiagu de Compostela, kde Camino oficiálne končí. Dnes majú pútnici popri viere aj iné dôvody. Spája ich to, že vstávajú ráno pred svitaním, kráčajú niekoľko hodín, perú si v rukách prepotené tričká a využívajú zdieľané spálne na poschodových posteliach. Mňa lákala zvedavosť a tajomno cesty, z ktorej som si postupne ukrajovala 20 km denne. 
Počiatočné nadšenie však zakrátko vystriedala bolestivá odysea, ktorú sprevádzalo prekvapivo ostré septembrové slnko, málo vegetácie a nekonečné polia. Rozdeľovali ich takmer ľudoprázdne dediny a mestečká, ktoré mi slúžili na občerstvovacie prestávky. Využila som znalosť španielčiny, bez ktorej by som sa s miestnymi len ťažko dohodla. Niesla som na chrbte batoh plný nepotrebných vecí, strachov a očakávaní, že mi Camino zmení život a budem vedieť ako ďalej. Vďaka rozhovorom sa púť stávala ľahšou.
Neexistuje druh cestovania, ktorý by ponúkal podobné možnosti nadväzovania kontaktov ako táto cesta. Priateľstvá z Camina sú buď na celý život alebo sú to vzťahy okamihov. S Danielom sme sa dali do reči nad balíčkom chipsov, ktorý som si kúpila tretí deň za odmenu, že som to doteraz nevzdala. Náš rozhovor pokračoval celé popoludnie, kedy sme si vybrali spoločnú ubytovňu pre pútnikov v mestečku Fromista. Rozprávali sme sa aj na terase miestneho baru nad niekoľkými taniermi tapas po západe slnka. Šepkali sme si tajomstvá na recepcii pred záverečnou, kedy sa dvere ubytovne za nami na noc zavreli. Z nášho rozhovoru sa napokon stalo priateľstvo na život a na smrť. 140 km spoločnej púte, 6 dní, 4 odtlaky, spoznanie prahov bolesti, spontánna jazda taxíkom do Leónu a napokon lietadlom do Santiaga de Compostela. To bola štatistika mojej cesty.
Camino je proste také – láka, zraňuje, inšpiruje a hypnotizuje. Vryje sa do srdca a už niet cesty späť. Mňa si prilákalo o pár rokov znovu. Tentoraz som sa prešla posledných 200 km ako vedúca školského zájazdu a odniesla si nové zážitky zapísané v inom denníku.

Žádné komentáře:

Okomentovat