Kliknutím na nadpis se vám dole pod fotografií zobrazí odkaz na video

Podívejte se na Všechnopárty - diskusní duel Dany a Karla Šípa

Karel Šíp prosí Danu, aby už nic neříkala, že "po čtvrté najíždí do závěru". "Čtyři konce jsou špatně!" reaguje spi...

10. října 2018

Couchsurfing nie je sexsurfing, i keď možno trochu je - napsala Monika Pšiteková.

Niekde som čítala, že sú tri typy ľudí, ktorých na svojej ceste stretávame. Tých, ktorí sú pre nás testom, tých, ktorí sú nám trestom a potom tých, ktorí sú našimi učiteľmi. Toto leto ma moje stopovanie po Francúzsku prekvapivo priviedlo ku všetkým trom.

"Ukáž si prstom na niekoho a môžeš ho v noci mať," drgá do mňa môj nový priateľ Benoit kým otvára druhú fľašu ružového vína.  Júlový vzduch prestáva konečne páliť a Eiffelova veža, reflektory a rozvešané šnúry žiaroviek osvetľujú okolitú záhradu.  "Ako to preboha funguje?" kričím mu do ucha plynulou angličtinou, ťahajúc ho za jeho vysoké rameno bližšie k sebe, aby ma vôbec cez hluk reproduktorov počul.
Vstup do ohrady, ktorá nás oddeľuje od okolitých turistov, strážia vyhadzovači a dnu vpúšťajú len majetnú Parížsku smotánku. So svojimi priliehavými čiernymi šatami až po zem a rozviatymi hnedými dlhými vlasmi našťastie vyzerám, že sem patrím, no cítim sa trochu mimo. Vzduchom sa šíri vôňa pizze a alkoholu, zmes parfémov, estrogénu a testosterónu a hudba buráca priamo v bubienkoch. 
Žmúrim dookola na davy ľudí a zachytávam roztrúsené detaily. Doplnky na sofistikovaných ženách, pohľady bohatých pupkatých mužov, ich gestá a prejavy a malé vodné pištoľky, aké používajú deti pri hre v bazénoch. V tejto hre slúžia na upútanie pozornosti, stačí namieriť a vystreknúť a cieľ sa rozhodne, či chce reagovať, alebo nie. „Túto!“ namierim po chvíli prstom na dlhonohú peknú ženu stojacu kúsok odo mňa a s provokačným úsmevom drgám naspäť do Benoita. Pozrie na mňa so zdvihnutým obočím, ale napokon mykne plecom.  „Okej, prečo nie,“ uzatvára na moje prekvapenie debatu.

     Benoita som spoznala vďaka Couchsurfingu, platforme, ktorá umožňuje cestovateľom zadarmo prenocovať v podstate kdekoľvek na svete.

Zdieľame medzi sebou svoje zážitky, záujmy, spoznávame navzájom rôzne kultúry, porovnávame svoje presvedčenia a postoje a cestujeme s minimálnymi nákladmi. Hovoríme si ľudia s otvorenou mysľou (z angl.: Open-minded people).     
Benoit vyzerá ako gauner, ale vlastne je to len bohémsky Parížan okolo štyridsiatky. Štíhly, vysoký, s hipsterskou bradou, koženou bundou, silnou motorkou a štipľavým humorom. Sex na jednu noc považuje za  tak prirodzený ako rannú kávu, ale na nič sa nehrá a cítim sa s ním bezpečne. „Tu si môžeš robiť čo len chceš. Užívaj si! Všetci vedia, prečo tu sú,“ mávne rukou a dodá: “Nikto ťa tu predsa nepozná. Nikto ťa neuvidí!“      
Ľudia migrujú od jedného k druhému, zvítavajú sa, vytvárajú skupinky a znova ich rozpúšťajú. Sem tam sa ma niekto letmo dotkne, občas sa o mňa obtrie telom, nadviažeme očný kontakt. Z rôznych strán na mňa dopadajú prúdy vody z vodných pištoliek a ja sa snažím upratať mokré vlasy do pôvodnej podoby.     
Jeden z Benoitových vysokých priateľov sa ku mne odrazu nakloní, chytá ma jednou rukou za pás, druhou za líce a vsunie mi jazyk hlboko do úst. Moja prvá pusa od černocha. Nechcem ho uraziť, ale predsa sa opatrne odtiahnem a s úsmevom Mony Lisy sa strácam v dave. Ako sa predieram cez ľudí a hodiny ubiehajú, občas zachytím Benoitov pohľad, ktorý sa ma gestom ako veľký brat na diaľku pýta, či som v poriadku. Prikyvujem hlavou, že som. 
„Nikto ťa tu neuvidí. Nikto ťa tu neuvidí! „ vŕta mi v hlave celý večer. To je ale ono. Nikto tu neuvidí mňa! Títo ľudia sa o chvíľu rozpŕchnu súložiť v najrôznejších polohách, na najrôznejších miestach v Paríži a pritom sa navzájom vôbec nevidia. Pozorujem to bzučanie medzi ľuďmi do druhej rána, mobilom zachytávam súkromné zábery, myslím na ľudí v mojom živote a trpezlivo čakám na Benoita. Lov sa končí.

Bohémsky Paríž nechávam o pár dní za sebou a stopujem ďalej do Lyonu. Tu vďaka Couchsurfingu spoznávam asi tridsaťročného Tunisana a keď si položím kufor na jeho špinavú, kachličkovú dlážku, ako prvé sa vysmädnutá vrhám k vodovodnému kohútiku.  S údivom sa zastavím pred drezom a civiem na množstvo riadu pokrytého plesňou.  „Umyjem ti riad!“ vyhlásim s predstieranou veselosťou a vyhŕňam si pomyselné rukávy.
„Nemusíš. Ale vďaka,“ prejde mu cez tvár grimasa.      
Tunisan sedí pri stole, rozprávame sa, on ma pozoruje a malá rozhorúčená kuchyňa sa začína okolo mňa pomaly scvrkávať, Cez plece občas skúmam jeho krvou podliate oči a napokon jemne zakomponovávam do konverzácie to, čo ma vlastne zaujíma v prvom rade. „Berieš nejaké drogy?“ pýtam sa, akoby o nič nešlo. Tunisan sa pobavene usmeje a pokrúti hlavou zo strany na stranu. Nepôsobí to dôveryhodne. 
„Nevieš klamať,“ pomyslela som si. Z takmer prázdnej chladničky vyberám syr a na tanier ukladám zopár drobností, ktoré som si priviezla so sebou. Vychádzame na balkón obtiahnutý prútím. Výhľad je pekný, slnko pomaly zapadá a Tunisan otvára červené víno.  
„Mám rád trance.“ vyhlasuje. „Hmm. Ja počúvam všeličo. Jazz, soul, rock, klasiku,“ myknem plecom a chlapík na chvíľu zmizne dovnútra,  „Mala by som odísť?“ uvažujem, keď ma z myšlienok vytrhne neprimerane hlasná hudba.      
Tunisan sa ku mne opäť pripája a skladá mi lacné komplimenty jeden za druhým. V rámci svojho monológu sa akoby mimochodom dotkne môjho lýtka a na pokožke mi vybehnú zimomriavky. Inštinktívne zaspätkujem a začínam vysielať signály, aby zaradil spiatočku. Rozprávam mu viac o svojom živote, o svojich sklamaniach, prešľapoch, výhrach, o svojich deťoch. Snažím sa k nemu preniknúť, aby zo mňa vnímal viac ako len ženské telo. Bezúspešne. Moje slová kraulujú proti jeho africkej krvi. Čoskoro zatváram dvere za týmto Tuniským faux-paux, našťastie bez škrabanca, a presúvam sa viac na juh Francúzska. Aj  taká vie byť odvrátená strana Couchsurfingu.

     „Čo poviete dievčatá, vezmeme stopárku?“ otáča sa Stephane, asi 48-ročný otec na svoje tri dospievajúce dcéry sediace v aute. Dievčatá našťastie prikyvujú a ja s úľavou nasadám do klimatizovaného minivanu. Leto je na svojom vrchole, cesty sú rozpálené, ale čím viac sa blížime južne, do malého mestečka Aix-en-Provence, začínam vo vzduchu rozoznávať vôňu mora. Počas cesty diskutujeme o všetkom možnom, o meditáciách, cestovaní, literatúre, vzdelaní, jóge, strave. Ja sa s nimi delím o zopár mojich zážitkov z Paríža a Lyonu a keď trochu rozčarovaná skončím, odvrátim sa a sledujem cestu za oknami.  Stephane ma v spätnom zrkadle občas pozoruje, ale nič nevraví a necháva mi priestor. 
„Chystáme sa ešte dnes s dievčatami na pláž. Nechceš sa pridať?“ pýta sa ma z ničoho nič a ja sa rozsvietim ako žiarovka. O pár hodín neskôr sa za zvuku syčania spoločne ponárame do Stredozemného mora, pri útesoch predstierame hľadanie Nema a Dory a chichoceme sa jeden na druhom.  „Si u nás vítaná. Môžeš u nás prespať, ak chceš,“ ponúka mi Stephane nocľah.  „Prečo nie, vďaka,“ pritakávam, zvesím hlavu k zemi a usmejem sa od ucha k uchu, vlastne len tak, sama pre seba. Stopovanie je totiž ako hádzanie kociek. Nikdy dopredu neviete, aké číslo Vám padne,       Stephane na druhý deň štartuje svoju motorku a ukazuje mi mesto, kde ľudia doslova tancujú na uliciach. Ukazuje mi usadlosť, v ktorej Picasso prežil posledných 15 rokov života. Ukazuje mi útesy a zátoky, kopce, lesy a výhľady a baví sa na mne zakaždým, keď vyťahujem mobil a hľadám ten správny uhol pre svoje zábery. Snaží sa ma naučiť ako sa stíšiť a upokojiť, ako spomaliť, ako si viac užívať prítomnosť a byť pokornejšia voči životu.   „Zbytočne neplánuj a nemaj očakávania,“ lúči sa so mnou Stephane na letisku bozkom na čelo.     
Teraz s odstupom času, po návrate domov, sa mi zdá, že ak sú Couchsurfing, ľudské vzťahy a cestovanie pre otvorené mysle len hra, tak Stephane túto partiu vyhral. 

Sledujte moje ďalšie cesty cez #travelmydiary.

Žádné komentáře:

Okomentovat