7. března 2017

500 metrov od slobody - napsala Andrea Bialková

Barbora Mrázková, Fakulta designu a umění v Plzni
Písal sa rok 2002, keď som navštevovala materskú školu. Bola fajn. Kamaráti, hračky, spánok a odchod domov.
Jedného dňa sa však všetko zmenilo. Mama ma odviedla do triedy... no ja som už cítila, že niečo nie je v poriadku. Kamoši nikde, hračky nikde, cudzie deti a divné učiteľky. Zistilo sa, že pre nejakú mimoriadnu situáciu je zlúčené vyučovanie s ostatnými triedami a navyše sa robila inventúra tak nebolo možné sa hrať. V hlave mi skrsol geniálny nápad, takže sin vymyslela plán. Ospravedlnila som sa, že musím čúrať, rýchlo som šla do šatne a obula si topánky. Bohužiaľ nevedela som si zaviazať šnúrky.
Šnúrky ne-šnúrky odišla som hlavným vchodom.

Nejaký otecko mi ešte otvoril dvere. Blázon. Takže 5 ročné dieťa šlo samo šlo samo cez cesty a mosty. Vonku bola hmla a dážď. Prvý krát som sa cítila sama. Ale vedela som že nemám na výber.
Plán bol ísť k mame, ktorá pracovala v obchode. Bola som asi 500 metrov od svojho cieľa. Sloboda bola na dosah. V hmle som zrazu zbadala obrys. Bola to tá fúria ako sa ku mne blíži. Chytila ma za ramená a začala mnou triasť, že už to nikdy nesmiem urobiť. Môj vychcaný mozog si povedal, že ak začnem plakať, tak mi to odpustí. Takže sa začalo divadlo plné hraného plaču a ľútosti.
Vrátili sme sa späť. Všetci na mňa divne zazerali. Učiteľky tesne pred infarktom pomaly vydychovali. Keď pre mňa prišiel dedo tak mu tie čarodejnice všetko vyrozprávali. Každopádne môj plán bol dokonalý len moje nohy boli krátke a šnúrky rozviazané. Ach tie šnúrky.

Žádné komentáře:

Okomentovat