v betónovej novostavbe. Tu všetko chutná ako betón. Dosť som si kedysi pochutnával na rôznych bohatých pokrmoch. Jedlách, čo varievala moja žena. Kým ma o ňu a o náš dom nepripravil hurikán. Musel som teda hľadať nové útočisko. Prázdne a chladné.
Vojdem do kuchyne. Prázdnej a chladnej, s malou špajzkou v rohu.
Vojdem do kuchyne. Prázdnej a chladnej, s malou špajzkou v rohu.
A hľa, našiel som pochutinu! Plast jak by truhla plná zlata - na ňom červenobiela iluminácia - vifon. Tak vložil som ju do misky a pochutnával. Zvláštne, že nechutnala ako betón a aj teplá bola. Mňam. Plného a po dlhej dobe zahriateho mi zatvorila oči.
Ďalší deň vstávam unavený. Ako každé jedno ráno. A ako každé ráno som vstal abych si opláchol tvár ľadovou vodou. Stlačím kľučku, pustím vodu a snažím sa umyť všetku špinu, ktorú moje telo zachytilo počas spánku. Čosi je inak. Zrak mi padne do zrkadla, v ňom sledujem červenú hrču uprostred môjho čela. Hypnotické. Hrča, s dierou v strede krútiaca sa do špirály ako čierna diera. Ktovie, čo sa v nej skrýva. A odkiaľ vôbec prišla. Čo som večer predtým spravil inak ako hocjaký deň doteraz? Vifon! Nohy ma vzali skontrolovať tú druhú. Možno je pokazená. Aha. Nie je. To znamená, že síce neviem, čo sa mi to v hlave porobilo, no aspoň mám večeru. Napriek mojej kuriozite som však zostal trošku vydesený. Predsa to tam nemôžem nechať. Tak zamieril som do obývačky, otvoril šuflík s náradím a vzal prvý predmet, čo mi padol do rúk - šrobovák. Stisol som ho do pravej ruky a začal sa rýpať v čele, no nič som nezistil.
Zapadá slnko a s ním sa ozval i môj hlad. Moja noha preto opäť opakuje včerajšiu trasu do špajzky. Ale tentokrát ešte pred zaliatím vifonky kontrolujem, či ozaj nie je pokazená. A nie je. Tak zalejem a zjem. Aj dnes sa mi ľahko zaspávalo. Keby sa mi následne aj dobre spalo, ale v noci som sa zobudil na strašnú bolesť. Neznámu, no celý svet sa mi točil. Našťastie po dávke ibalginu sa mi podarilo zaspať. Následujúce ráno som si nemusel ani tvár na prebratie oplachovať, lebo úspešne ma prebralo niečo podobajúce sa na embrio. Embrio vyrastajúce z môjho čela. Hnedastá kreatúra. Na plné hrdlo som zhučal a rukou som chytil predmet najbližší mojej pravej ruke - holiaci strojček, ktorý sa zapol naraz s mojím stiskom. Udieram, udieram, udieram, pokiaľ kúpeľňa nezostala červená. Ach, toto sa bude hrozne umývať. Zotrel som krv zo zrkadla a pohľad mi padne na kráter v mojom čele - temno, ktoré ťahá oči do priekopy, kam moja myseľ upadá a ja myslím len na to, že oddnes budem po svete behať s hlavou deravou.
Od tohto incidentu prešiel rok. Rok nosím čapice a rok moja ruka špajzku neotvorila. Ale dnes, po tom dlhom roku, prišiel na mňa hlad. Ešte, že záruka instantných polievok je v hodnotách nekonečna. Idem cez chodbu, do kuchynky až noha pred dubovou skrinkou zastavila. Otvoril som špajzku a do rúk vzal poslednú vifonku. Ponoril som ju do vriacej vody a päť minút na to ju už vychutnávam. No ani som ju nestihol dojesť a prišlo mi nevoľno. Hlavne hlava bolela. Tá hlava deravá. Celý svet sa mi točí, až sa mi chce zvracať. Padám na studený betón, na ktorom sa zvieram v kŕčoch. Toto je môj koniec. Zúfalo sa plazím ku košu, do ktorého som zahodil plast od vifonu a očami zaliatými slzami ledva čítam zloženie… PESTICÍDY. Žiadny prášok s príchuťou kuraťa! CELÚ DOBU SOM DO REZANCOV SYPAL PESTICÍDY. Plačem viac ako hocikedy predtým. Nechápem. A moje slzy vytvorili mláčku.
Ďalší deň vstávam unavený. Ako každé jedno ráno. A ako každé ráno som vstal abych si opláchol tvár ľadovou vodou. Stlačím kľučku, pustím vodu a snažím sa umyť všetku špinu, ktorú moje telo zachytilo počas spánku. Čosi je inak. Zrak mi padne do zrkadla, v ňom sledujem červenú hrču uprostred môjho čela. Hypnotické. Hrča, s dierou v strede krútiaca sa do špirály ako čierna diera. Ktovie, čo sa v nej skrýva. A odkiaľ vôbec prišla. Čo som večer predtým spravil inak ako hocjaký deň doteraz? Vifon! Nohy ma vzali skontrolovať tú druhú. Možno je pokazená. Aha. Nie je. To znamená, že síce neviem, čo sa mi to v hlave porobilo, no aspoň mám večeru. Napriek mojej kuriozite som však zostal trošku vydesený. Predsa to tam nemôžem nechať. Tak zamieril som do obývačky, otvoril šuflík s náradím a vzal prvý predmet, čo mi padol do rúk - šrobovák. Stisol som ho do pravej ruky a začal sa rýpať v čele, no nič som nezistil.
Zapadá slnko a s ním sa ozval i môj hlad. Moja noha preto opäť opakuje včerajšiu trasu do špajzky. Ale tentokrát ešte pred zaliatím vifonky kontrolujem, či ozaj nie je pokazená. A nie je. Tak zalejem a zjem. Aj dnes sa mi ľahko zaspávalo. Keby sa mi následne aj dobre spalo, ale v noci som sa zobudil na strašnú bolesť. Neznámu, no celý svet sa mi točil. Našťastie po dávke ibalginu sa mi podarilo zaspať. Následujúce ráno som si nemusel ani tvár na prebratie oplachovať, lebo úspešne ma prebralo niečo podobajúce sa na embrio. Embrio vyrastajúce z môjho čela. Hnedastá kreatúra. Na plné hrdlo som zhučal a rukou som chytil predmet najbližší mojej pravej ruke - holiaci strojček, ktorý sa zapol naraz s mojím stiskom. Udieram, udieram, udieram, pokiaľ kúpeľňa nezostala červená. Ach, toto sa bude hrozne umývať. Zotrel som krv zo zrkadla a pohľad mi padne na kráter v mojom čele - temno, ktoré ťahá oči do priekopy, kam moja myseľ upadá a ja myslím len na to, že oddnes budem po svete behať s hlavou deravou.
Od tohto incidentu prešiel rok. Rok nosím čapice a rok moja ruka špajzku neotvorila. Ale dnes, po tom dlhom roku, prišiel na mňa hlad. Ešte, že záruka instantných polievok je v hodnotách nekonečna. Idem cez chodbu, do kuchynky až noha pred dubovou skrinkou zastavila. Otvoril som špajzku a do rúk vzal poslednú vifonku. Ponoril som ju do vriacej vody a päť minút na to ju už vychutnávam. No ani som ju nestihol dojesť a prišlo mi nevoľno. Hlavne hlava bolela. Tá hlava deravá. Celý svet sa mi točí, až sa mi chce zvracať. Padám na studený betón, na ktorom sa zvieram v kŕčoch. Toto je môj koniec. Zúfalo sa plazím ku košu, do ktorého som zahodil plast od vifonu a očami zaliatými slzami ledva čítam zloženie… PESTICÍDY. Žiadny prášok s príchuťou kuraťa! CELÚ DOBU SOM DO REZANCOV SYPAL PESTICÍDY. Plačem viac ako hocikedy predtým. Nechápem. A moje slzy vytvorili mláčku.
Jeden by pomyslel, že toto nie je skutočné, no takéto bolesti len ťažko zažiť v sne. Cítim dačo nevšedné. Pocit prevracajúcej sa chrbtice. Stavec cez stavec. Mierim pred zrkadlo, nech vidím, čo sa deje. Vidím. Vídim moje nové ja. Bolesť utíchla. A dnes sa na mňa cez zrkadlo dívam ja, ja z diery môjho čela s podobizňou švába sledujem svet, ktorý oživili pesticídy.
