Buď hrdý Slovák
Naďa Legerská
Hugo mal len dva, keď sme sa presťahovali do Ameriky. Od začiatku som dbala na to, aby nezabudol na svoje korene, na naše tradície a bol hrdý na to, že je Slovák. Naučila som ho po slovensky a veľmi často sme boli v kontakte aj s rodinou mojej sestry. Po štyroch rokoch sme si naplánovali mesačnú dovolenku a vybrali sme sa na Slovensko. Išli sme v apríli, keď sme s mužom ešte nemali v práci sezónu.
Veľmi sme sa tešili, že sa opäť s rodinou vidíme a Hugo bol šťastný ako blcha. Veď svojho bratranca a sesternicu videl prvýkrát naživo.
Naďa Legerská
Hugo mal len dva, keď sme sa presťahovali do Ameriky. Od začiatku som dbala na to, aby nezabudol na svoje korene, na naše tradície a bol hrdý na to, že je Slovák. Naučila som ho po slovensky a veľmi často sme boli v kontakte aj s rodinou mojej sestry. Po štyroch rokoch sme si naplánovali mesačnú dovolenku a vybrali sme sa na Slovensko. Išli sme v apríli, keď sme s mužom ešte nemali v práci sezónu.
Veľmi sme sa tešili, že sa opäť s rodinou vidíme a Hugo bol šťastný ako blcha. Veď svojho bratranca a sesternicu videl prvýkrát naživo.
„Poď, ideme na vŕbu,“ volal Huga Maroš, ktorý sa už chystal na Veľkú noc. Keď spoločne plietli korbáče, Hugo rapotal ako verklík. Vysvetľoval Marošovi, aká je to sranda, keď hľadáme v záhrade poschovávané čokoládové vajíčka a ako ho vždy potom bolí brucho, lebo sa nimi napchá ako škrečok pred zimou.
No, a na druhý deň to prišlo. Hneď ráno Maroš zobudil Huga a rozbehol sa k svojmu korbáču.
„Ber si svoj a ideme na to!“
Oči mu žiarili ako hviezdy na jasnej nočnej oblohe. Vtrhol do izby svojej sestry a s hlasným recitovaním: „Šibi, ryby, mastné ryby, kus koláča od korbáča..“ ju začal šibať. Či skôr mlátiť ako žito. Vôbec sa neovládal a šibačku si náležite užíval. Vyzeralo to, že jej chce spočítať všetky tie roky, počas ktorých jej musel z pozície staršieho brata ustupovať.
Zuzka jačala ako siréna. Masaker zastavili až rodičia, ktorí vtrhli do izby.
Doteraz mám v živej pamäti slzy v Hugových očiach a navždy vrytý jeho tichý šepot do môjho ucha: „Mami, ja nechcem byť Slovák.“
Zadání:
Napište o nějakém zvyku, který může u nás přijít divný cizincům. Nebo naopak v zahraničí nám...
Viktória Jackuliaková Murínová
Na Veľkonočné sviatky som prvýkrát navštívil zem mojej partnerky. Je to malá krajina uprostred Európy. Slovensko.
Som celkom zvedavý na špeciálnu kuchyňu a tiež na členov budúcej rodiny.
V skoré pondelkové ráno ma zobudí ohavný krik. Vyskočím z postele a netuším, čo sa deje. Moja snúbenica nespí vedľa mňa. V pyžame bežím po schodoch, z kuchyne siaham po prvom noži, ktorý uvidím, a nechám sa viesť krikom.
Vletím do obývačky odhodlaný chrániť svoju snúbenicu, ktorá je úplne mokrá, v pyžame a nejaký cudzí muži ju mlátia palicami. Rozbehnem sa k nej a vrhnem sa na tých grázlov.
Vtom ostali všetci ako obarení.
Snúbenica mi vysvetľuje, že to je nejaká šibnutá tradícia a je to vlastne zábava.
,,Zábava? Zbláznili ste sa? Dám vás na súd!“ vyletí zo mňa.
Netušil som, že si beriem niekoho, kto holduje masochizmu.
