„ÁU!“ Už som nevydržala a zvýšila som hlas. „Prestaň už, lebo ti to vrátim.“
Do stehna mi aj tak pristáva jedna šleha za druhou. Nie sú to silné údery, ale ja ich z duše neznášam a ona to vie. A to ma na tom vytáča najviac, že o tom vie a aj tak ma tlčie.
Reč je o mojej sestre. 25-ročnej sestre, podotýkam.
Dodnes neviem, čo ju fascinuje na fyzických atakoch druhých osôb, ktoré rozdáva len tak, z dlhej chvíle. Samozrejme nie každému.
Nepamätám si presne, kedy v nej vypukol tento fenomén, no všimla som si, že zle robí len ľuďom, ktorých úprimne ľúbi.
Fefe bola vždy zaťažená na otca. A odkedy sa rodičia rozviedli otcovou vinou, uzavrela sa do seba a prestala dávať najavo city.
K ľuďom sa správa ako šelma ku koristi. Keď sa dostane do spoločnosti cudzích ľudí, najprv pozoruje. V každej skupine sa objaví človek otvorený, sympatický a vtipný. A to je presne to, čo má Fefe rada. Ešte chvíľu pozoruje a potom PLESK! Päsťou do ruky. Alebo danej osobe chytí oko. Podľa toho, čo jej obeť vytočí najviac.
Ľudí, ku ktorým sa takto správa, by som vedela spočítať na dvoch rukách. Nie je nás, bitých úbožiakov, veľa. Ale viem, že nás má úprimne rada a dáva to najavo týmto spôsobom.
Takže áno, je to divné, ale je to jej neodmysliteľná súčasť. Je to proste Fefe a nejakým spôsobom to všetci rešpektujeme.
