8. října 2019

Návštěva hradu - napsala Barbora Wlachovská

Preliezla som dieru v plote a na druhej strane bolo trávy snáď po pás. Hrad bol tmavý, schátraný, okná rozbité, alebo úplne bez tabuliek skla.
„Vážne chceš ísť dnu?“ pýtam sa Honzu. 
„No jasné. Na stenách sú ešte maľby. Tie ti chcem ukázať. A v podkroví žijú netopiere.“
Ajaj, tie netopiere mi včera nespomenul. Brr, lietajúce myši.
„Pohni už!“ prebehol k dverám hradu. Jedno krídlo bolo pootvorené, ním sme sa prešmykli do chodby. Honzo rozsvietil baterku. Ty brďo, tá chodba bola väčšia ako náš trojizbový byt. Svetlo ožiarilo schodisko, ktoré začínalo vpravo a na vrchu sa  stáčalo doľava.
Zrkadlovo k nemu sa tiahlo druhé schodisko. Vybrali sme si to ľavé a vyšli na poschodie.
„Tie ostatné izby sú úplne prázdne. A navyše tam spávali bezdomovci. Je tam bordel. Ale tu na konci. To je pecka!“
Zaviedol ma do malej miestnosti. Podlaha bola pokrytá vrstvou prachu a kde-tu sa váľal stavebný odpad. Posvietil na stenu vľavo. Otočila som hlavu. Tie farby žiarili, akoby ich použili včera. Vyobrazený lesík bol tak realistický, skoro som cítila vôňu ihličia. Vlnky potôčiku priam zurčali. Pila z neho srna. Načiahla som ruku, aby som sa jej dotkla.
Okolo mňa preletel tieň a jeho semišové chĺpky sa mi obtreli o konce prstov. Zvrieskla som a o zlomkrky vybehla z hradu.
„Bože, ty teda narobíš z jedného netopiera,“ dohnal ma pri plote Honzo.

Žádné komentáře:

Okomentovat