1. května 2017

Polednice - napsala Andrea Bialková

Na mieste dnešných Roháčskych plies kedysi stál salaš. Žil tam bača so ženou a dvoma synmi. Nažívali si spokojne, predávali syr a pásli ovce. Jedno poludnie šiel bača so synmi na pašu. V chalupe bolo ticho, keď tu zrazu zavŕzgali dvere.
„Zdravím žena!“
Len čo sa otočila zbadala ako sa k nej blíži bosá mladá žena.
„Čo si želáš dievča, azda si zablúdila?“
„Prišla som si pre dušu tvojho muža!“
„Prečo by si chcela niečo také?“
„Vari nevieš kto som ?“

Žena si uvedomila, kto pred ňou stojí. Bola to poludnica. Navonok krásne dievča s plavými vlasmi, vo vnútri však krutá bytosť. Pohybovala sa ľahko ako vzduch.
„Nie prosím, je všetko čo mám!“ plakala a prosíkala. Poludnica sa len usmiala a zmizla vo vánku. Vtom začula svojich synov. Keď pribehli k matke plakali.
„Otca zabil blesk!“ zvolali jednohlasne Neostávalo jej nič iné než pochovať svojho muža. Roky plynuli a synovia rástli a silneli. Pomáhali matke kde sa dalo. Jednou matka poslala synov na trh. Tkala koberce a spievala. Vonku bolo príjemné poludnie.
„Zdravím žena!“
„Zase ty! Bež preč démon! Vzala si mi milovaného muža, nemáš v sebe trošku citu ?“
„Kedysi som aj ja bývala šťastná, s milým sme chystali svadbu. Ale niekto ma o toto šťastie pripravil a zabil ma,“ poludnica sa usmiala “prišla som si pre duše tvojich synov.“
„Synovia sú jediné čo na tomto svete mám, neber mi ich zaprisahávam ťa!!"
Poludnicu ale ľudské slzy nedojali. Zachechtala sa a zmizla. Žena utekala no na ceste našla len nehybných synov. Pochovala ich vedľa svojho otca.
Každý deň sedávala pri hroboch a plakala. Jej slzy stekali do doliny kde sa vytvorilo malé pleso, neskôr druhé, tretie a štvrté. Sedela tam až jej od smútku skamenelo srdce. Časom začala zarastať zeminou a kamením až sa z nej stala skala až prerástla v horu. Ľudia ju nazvali plačúca hora – Plačlivô. Dodnes voda z hory napája štyri Roháčske plesá.