Ráno šesť hodín a dvadsaťšesť minút, otváram predné dvere autobusu, ktorého motor sa začal zohrievať na autobusovom otočisku, pokrytom, ako my motoristi hovoríme súvislou vrstvou snehu. Odpijem si ešte z kávy, hmm.. To zas bude mokrý celý autobus, pomyslel som si. Čistiť technickú soľ z podlahy, to je teda fakt mŕtva robota. No už je čas a obopnem rukami volant. Na zastávke stoja nejakí študenti, čím viac poťahujú z cigariet, tým viac sa blíži ten čas. Zapínam svetlá a priblížim sa pomaly k zastávke.
Študáci ťahajú už titulky na filtri cigariet, ako keby išli do školy, ako na popravu. Tá chvíľa s cigaretou bola jak ich posledné želanie pred smrťou. Zazvoním a v tom nastupujú s posledným poťahom z nikotínovej paličky, občas mám pocit, že raz tie dvere zavrem nechtiac skôr ako stihnú vydýchnuť. Bledé, nemŕtve bytosti čo sa ledva držia pahýľom a druhým už ťukajú do tých displejov. Napríklad tamten mladík v kapucni, určite cestuje.. Kam sa sereš, Šak ja som na hlavnej, jáj ty telefonuješ, jáj ty máš mercedes, ty možeš. No tak ten mladýk určite ide neskoro včera bolo asi Dlouhá noc. Ďalšia zastávka stlačím gombík na aktiváciu dverí. pomalí dobrzďujem. Otvoria sa dvere, ale koho to sem čerti nesú? Čauko Maroško pozdravujem ho. Ahoj ahoj pozdraví ma. Maroš je kamoš, je s ním sranda, dávam znamenie zatváram dvere. Dobrý deň kontrola cestovných dokladov povie nahlás Maroš a vytiahne platformu ako hovorím s Marošom je sranda. Mladík v kapuci skamenel až nedýchal. Zombíci vstali z mŕtvych, ha ha ha ha ja si to pekne sedím, revízori si ma nevšímajú, né šak ja som kapitán lode hmm hmm.. Ej ale sa mi tu dobre sedí... Blinker! Nič ty hovedo ,jansé však načo! Však ty vieš kam ideš.
