Tvoje telo ešte spalo. Ruky ti hladil chladný vietor, no dlane si mal spotené. Na tvári ťa oziabali kvapôčky rosy a hrialo ranné slnko. Snažil si sa vstať, no jediné, čím si mohol hýbať, bol tvoj hrudník, ktorý sa ťažko nadvihoval raz hore, potom rýchlo dole, akoby na ňom niekto sedel.
Tvoje ruky spočívali na nadýchanej perine plnej husí. Látka bola jemná ako pleť po kúpeli a objímala tvoje rozhorúčené telo. Obzrel si sa okolo seba a v zreničkách sa ti odrazila nekončiaca lúka plná kvetov. Boli vysoké. Biele, červené, aj fialové, s veľkými lupeňmi alebo s dlhými listami. Volali ťa k sebe. V tele sa ti objavila nová energia a rukou si svižne zhodil zo seba prikrývku. Studený ranný vzduch ti preletel pomedzi voľné oblečenie a striaslo ťa. Započúval si sa, viem to. Videl som, ako si hlavu naklonil nabok a sklopil zrak. S listami stromov na okraji lúky si so známym zvukom pohrával vánok a červienka spievala dobré ráno svojim mláďatám. Vstal si.
Zrazu sa ozvalo zvláštne ťukanie. Potom dunenie. Cítil si to aj ty? Všetko akoby na chvíľu zamrzlo a na očiach som ti videl obavy. V hlave sa ti vynorila nová spomienka. Artur. Hľadáš spojitosť. Nič sa neobjavuje. Pýtaš sa, či to je tvoje meno. Áno, je. Sila, ktorá ťa prebrala z postele, ťa teraz ťahala smerom k stromom. Nasledoval si ju a dúfal, že nájdeš odpovede na to, kto si a prečo si tu. Ani si si nevšimol, že posteľ, na ktorej si sa prebudil, sa rozplynula v hmle. Stromy boli vysoké a ich korene chránili husté kríky s červenými bobuľami. Nevedel si, čo to je za ovocie, no tušil si, že sa ho nemusíš báť. Do vrecka tancujúceho na tvojom boku si si zopár z nich nazbieral a pokračoval vo svojej ceste. Opäť sa ozvalo zvláštne ťukanie. Oči ti padli na najbližší strom. Akoby v tranze si k nemu pristúpil a pozrel hore, potom zas dole. Bol mocný a vysoký, podobne, ako ty. Prsty na pravej ruke sa ti skĺbili do päste, nabral si ohromnú silu a rozohnal sa, udierajúc do kmeňu stromu. Ozvala sa rana a po nej ťa z myšlienky vytrhol ženský hlas:
„Adam, poď už, lebo ti to vychladne!“ ozvalo sa z prízemia. Vôňa kuracieho mäsa a zeleniny sa vkrádala do všetkých izieb a podmanila si každého, kto ju ucítil. Z detskej izby sa ozval chlapčenský hlas: „Veď už idem…!“ Adam prsteníkom ľavej ruky zastavil hru, odsunul sa od stola a zišiel do kuchyne navečeriať sa.
Zadání:
Napiš příběh, který bude začínat větou: Zobudil si sa na tvrdej posteli, otvoril oči do hmlistého rána a nemohol si si vybaviť, kde to si, ani aký je deň.
Zrazu sa ozvalo zvláštne ťukanie. Potom dunenie. Cítil si to aj ty? Všetko akoby na chvíľu zamrzlo a na očiach som ti videl obavy. V hlave sa ti vynorila nová spomienka. Artur. Hľadáš spojitosť. Nič sa neobjavuje. Pýtaš sa, či to je tvoje meno. Áno, je. Sila, ktorá ťa prebrala z postele, ťa teraz ťahala smerom k stromom. Nasledoval si ju a dúfal, že nájdeš odpovede na to, kto si a prečo si tu. Ani si si nevšimol, že posteľ, na ktorej si sa prebudil, sa rozplynula v hmle. Stromy boli vysoké a ich korene chránili husté kríky s červenými bobuľami. Nevedel si, čo to je za ovocie, no tušil si, že sa ho nemusíš báť. Do vrecka tancujúceho na tvojom boku si si zopár z nich nazbieral a pokračoval vo svojej ceste. Opäť sa ozvalo zvláštne ťukanie. Oči ti padli na najbližší strom. Akoby v tranze si k nemu pristúpil a pozrel hore, potom zas dole. Bol mocný a vysoký, podobne, ako ty. Prsty na pravej ruke sa ti skĺbili do päste, nabral si ohromnú silu a rozohnal sa, udierajúc do kmeňu stromu. Ozvala sa rana a po nej ťa z myšlienky vytrhol ženský hlas:
„Adam, poď už, lebo ti to vychladne!“ ozvalo sa z prízemia. Vôňa kuracieho mäsa a zeleniny sa vkrádala do všetkých izieb a podmanila si každého, kto ju ucítil. Z detskej izby sa ozval chlapčenský hlas: „Veď už idem…!“ Adam prsteníkom ľavej ruky zastavil hru, odsunul sa od stola a zišiel do kuchyne navečeriať sa.
Zadání:
Napiš příběh, který bude začínat větou: Zobudil si sa na tvrdej posteli, otvoril oči do hmlistého rána a nemohol si si vybaviť, kde to si, ani aký je deň.
