Môj strýko Albert bol statočný muž, vysoký, mohutný a tvár mal ako vyrezané z kameňa. Bol to veľký vinár. Žil na drevej chalupe s mojou tetou Margitou, mal dve dlhé pivnice, jednu južnú a jednu severnú kde sa teraz v tomto momente nachádzam. Každý rok koncom leta ako decko som mu povinne chodil pomáhať na týždeň. Väčšinou sme pracovali iba v južnej a do severnej som vošiel iba dvakrát za tie roky, šesť dní práce jeden na kostol, môj strýko bol veriaci. Prvýkrát keď som vošiel do severnej pivnice mal som šesť, tešil som sa nato ako hlúpe decko, ale hlúpym deckom som aj bol vtedy.
– No poď Tiborko, ukážem ti ako sa filtruje víno. Povedal a vošiel dole schodmi do temnoty so svojim otvoreným lampášom.
– Idem, už nebojte sa strýko. Ako išiel so sviečkou v rade sa objavovali obrysy sudov a demižónov oblečený v lesklej striebornej pavúčine. V mojej hlave ako kreatívne decko som bol v dávno opustených baniach plný príšer a v mojej ruke hadica ktorú mi dal strýko bol môj meč v temnote neznámej.
– Čo znamená filtrovanie strýko? Filtrovanie je preto aby víno bolo čisté a priesvitné, ani voda sa nepije keď je zahlinená, eh, podaj mi tú hadicu. Môj strýko strčil krátku hadicu do plného demižónu, na vrch prázdneho demižónu dal filter. Cez hadicu začal cucať víno, po štyroch glgov to už začal liať cez filter. Obrovská fľaška zatlmila zvuk čistej červenej tekutiny ale niečo iné kvapkalo.
– Čo znamená filtrovanie strýko? Filtrovanie je preto aby víno bolo čisté a priesvitné, ani voda sa nepije keď je zahlinená, eh, podaj mi tú hadicu. Môj strýko strčil krátku hadicu do plného demižónu, na vrch prázdneho demižónu dal filter. Cez hadicu začal cucať víno, po štyroch glgov to už začal liať cez filter. Obrovská fľaška zatlmila zvuk čistej červenej tekutiny ale niečo iné kvapkalo.
– Ooo do pekla máme deravú hadicu, počúvaj ma Tiborko vedel by si mi doniesť ďalšiu hadicu, je to tam v malej skrinke takej ako v južnej pivnici len táto nie je namaľovaná, urobil si to pre mňa? – Jasneže áno, ja sa temntoty nebojím!
– Ohhoho to ti verím, ale lampáš si radšej zober, tú hadicu musíš nájsť.
– Áno pane. Lampáš v mojej ruke bol moc ktorú ako dieta som ešte necítil, svetlo, oheň v mojich rukách, nechcel som tomu uveriť. Odvážne som sa rozbehol do temnoty, nič ma nezastaví, moja úloha je doniesť hadicu a hadicu ja donesiem. Po rade a vytápali sudy a lesklá pavúčina kým som nedošiel k stene a oproti mne sa objavila skrinka. Nad skrinkou niečo ešte vyselo na stene, zdvihol som lampáš. Rytier bez strachu zmizol a na jeho mieste ostal bledý chlapček na hranici počúrania sa. Bol to kríž a na ňom Ježiš celé z temného dreva, ale to nebol ten dlhovlasý pán na kríži z kostola. Jeho tvár bol úzky, znetvorený od bolesti, namiesto očí mal biele lesklé perly telo vychudnuté dobodané, každý kosť a každý sval bolo vidieť na jeho tele a pod pazuchami mu liezli pavúky. Bolo to všetko len nie sveté. Začal som vrešťať ako zbitý pes a rozbehol som sa k strýkovi.
– Joj, čo sa stalo? Udrel si niečo? Si vpohode? Pane bože mal som ísť stebou.
– AAAAA ja saa nechc, nechcem, aaaa, chcem vonku! Strýko ma zdvihol a vybehol vonku. Počkal kým som sa ukľudnil, dovtedy ma vyšetril a na jeho prekvapenie nenašiel ani jazvu ani modrinu. – Čo sa stalo povedz mi!- Na stene som videl bubáka.
– Bubáka?
– Ánooo, hhmp, bol ako Ježiško na kríži ale iný a aaaaaaaa! Po tejto informácie mi strýko dal slabú facku.
– Ale noo takto sa nerozpráva o pánovi. Ako som hovoril predtým bol náboženský.
– Ale prečo tam je?
– Lebo pivnica Môže byť nebezpečná, keď sa fermentuje víno tak sa vytvoria plyny ktoré vytlačia kyslík z pivnice, ale ako všade, Ježiško nás aj tam dole zachráni, hjooj vieš čo? Choď dovnútra, teta tvoja už navarila, toto už zvládnem asi aj sám. Na obed bol zajačí paprikáš, ale chuť zajačieho mäsa som nevnímal, moje myšlienky sa točili okolo beštie na kríži v severnej pivnice. V noci ten deň ma trápili nočné mory, nevedel som spať a dvakrát som sa počúral. Nedeľu v kostole som pozeral na nohy celú omšu, všade okolo boli kríže, nezdvihol som hlavu, každý nechcený pohľad na krucifix mi pripomínal ten bolestný tvár, tie vyvrátené oči, tie pavúky pod pazuchami ktoré ma ukradnú a odnesú ma do temných jaskýň a vyvesia ma na tiež na kríž. V strede omše som sa rozplakal a vybehol som z kostola. Môjho strýka to nepotešilo, pri obede ma aj pokarhal. Čo to bolo Tiborko? Velké chlapci sa takto nesprávajú v kostole, ty si odvážny nie? Povedal prísne.
– Neviem
– Akože nievieš, mne je to jedno či vieš alebo nie takto sa nespráva v dome pána, v temntote sa nebojíš ale v kostole sa rozplačeš, čo to je za výchovu he?
– Ale no nechaj ho už jesť chudáka Albert. – snažila zjemniť situáciu moja teta. Margita! Ty si sa nemusela ospravedlniť kňazovi tak nič nehovor, hanba ostala moja. Ten noc som vôbec nespal, ale niečo sa vrátilo, to niečo bola moja odvaha. Strýko a teta už dávno spali, ja som zobral tú deravú hadicu, moju meč v temnote neznámej a lampáš, mocné svetlo v mojich rukách a rozbehol som sa do severnej pivnice, do dávno opustených baní plný príšer ako odvážny rytier. Severná pivnica bola takisto tmavá ako cez deň, jedine lampáš svietil. Po radu sa vytápali sudy a demižóny z temnoty, mohutné a lesklé od pavúčiny. Moja odvaha sa zo mňa pomaly vysypala na ceste, posledné kroky som kráčal so zavretými očami. Malá odvaha v mojom tele mi otvorila oči a pozrel som na tú diabolickú stenu hrôzy. Moja reakcia sa nezlepšila, možno sa aj zhoršila. Ten tvár, tie výrazné rebrá, tie pavúky, tie mramorové oči. Môj tvár napodobnil tú pred mojimi očami. Jediný rozdiel robili sľzy a môj detský hlas vydesenosti ktorý rozzúril pavúkov na útek po tele netvora a po stene. Vybehol som zo severnej pivnice znova ako úbohý chlapček s nesymetrickými krokmi po nerovnej zemi. Na polovice cesty som sa potkol v burine. S vreskotom som začal cúvať po zemi, kopal som do pôdy, moje nohy ako vrtuľník, tá beštia je zamnou, som ešte len dieťa, nie som rytier, nie som odvážny a teraz sa bojím temnoty. Môj strýko a teta vybehli z drevenej chalupy v pyžame. Môj vydesený strýko mal v ruke sekeru. Rozbehli sa ku mne. – Tiboor! - Tibooor! Moja teta ma objala ale moju paniku neodstránila. Vrešťal som akoby ma mučili a hádzal som sa ako ryba na pláži, pyžamo mojej tety som zašpinil mojimi rukami od blata.
– Neboj sa Tiborko sme tu. Povedala moja teta s túžbou ma stým ukľudniť, o pár minút to aj zabralo. -Čo si robil v pivnici? Hovoril som ti že sa môžeš zadusiť – Pýtal sa môj strýko prísne.
– Ja som ťa nechcel nahnevať, chcel som byť odvážny eeeh ako veľký chlapec ako si povedal ale eeeh tam je to fakt strašné, ja nechcem eeeh. Môj strýko zmenil výraz, ak si to dobre pamätám aj slzička vytiekla z jeho starých očí, pokľakol sa ku mne do buriny. Jooj Tiborko, prepáč mi to, ja som to nechcel, som na teba hrdý, si odvážny chlapček neboj sa, sú veci od ktorých sa bojím aj ja.
– Čoho sa bojíš? – Spýtal som sa pri utrení tváre. Napríklad od toho že sa ti niečo stalo, pozri čo mám v ruke, sekeru, kebyže sa ti niečo stalo v pivnice sekera by mi ani nepomohla, ale potreboval som to nato aby som mal odvahu tu vybehnúť, aj taký veľký dospelý chlapec ako ja sa bojí aký som ja, človek sa mení ale strachu sa nikdy nezbaví.
Teta a strýko ma odviezli do vnútra, umyli mi nohy,ruky a priniesli môj posteľ k nim. Odvtedy prešlo štrnásť rokov, ja som vyrástol a do severnej pivnice som sa nevrátil až do tohto momentu. Udalosť návštevy bol smrť môjho strýka Alberta. Umrel v severnej pivnice pri filtrovaní vína, zadusil sa od fermentačných plynov. Jeho telo našli neskôr ale museli počkať kým kyslík napustí miestnosť. Odvtedy čo som tu bol naposledy prežil som veľa, ochutnal som sladkokyslé víno, trpkú krutosť ľudí, slanú krásu života a pálivé sklamanie. Pri pohľade na krucifix som videl všetky tie veci, všetko okrem strachu a hrôzy, oči z perly a nová generácia pavúkov pod pazuchami mi už neprinášal tú hrôzu čo ako dieťa som tu prežil s lampášom v ruke, strach som už videl v úplne iných veciach. Nikdy sa zo mňa nestal veriaci človek ale pochopil som dôvod prečo to vlastnil strýko Albert v pivnici. Byť odvážnym neznamená necítiť strach, on to cítil ale vedel to ako premôcť. Nech odpočíva v pokoji, zaslúži si to.
