25. května 2020

Letko, Štvorlístok, modrý jednorožec a dedo Vševed - napsal Ján Sorokáč

Ako malý chlapec som miloval objatie lesa okolo statku starých rodičov. Už ako malý som sa doň vydal objavovať jeho čaro.

Konáre stromov v hĺbke lesa sa prepletali do vášnivých párov a tancovali vôkol mňa v rytme letného vetra. Kráčal som medzi nimi a obratne uhýbal ich ladným krokom na trávnatom parkete. Na ramene mi vtedy pristál lietajúci veveričiak, ktorý sa škriekajúcim hlasom predstavil ako Letko. 
Hladil som jeho bielu srsť a pokračoval v ceste. Po pravom boku poslušne kráčal diviak so zelenou srsťou, ktorému z pysku trčali štyri malé kly. Šušľavo sa predstavil ako ‘Štvouvístok’, čo zrejme znamenalo Štvorlístok. Cesta viedla na čistinku obalenú do slnečnej žiary, v ktorej strede stál starý peň. Na ňom sedel deduško Vševed. Nazýval sa tak on sám, ale oprávnene! Odpovedal mi na všetko, čo som sa ho opýtal! Prečo hviezdy padajú? Prečo sa slnko nekamaráti s mesiacom? Prečo sa hory smú dotýkať oblakov a my nie? Dedo Vševed mal pri sebe krásneho modrého jednorožca. Modrá bola moja obľúbená farba, preto sa mi hneď zapáčil. Nazval som ho Frederik, podľa seba.
Konáre stromov v hĺbke lesa sa prepletali do smutných objatí a kráčali vedľa mňa v melancholii nočného vánku. Kráčal som medzi nimi a s rešpektom uhýbal ich žalostnému pochodu trávnatou cestou. Na ramene mi vtedy pristál lietajúci veveričiak Letko. Hladil som jeho bielu srsť, po ktorej stekali slzičky smútku. Po pravom boku kráčal diviak so zelenou srsťou a sklonenou hlavou, ktorému z pysku trčali štyri malé kly. Štvorlístok dnes plakal tiež, nevydal zo seba ani jednu šušľavú vetu. Cesta viedla na čistinku obalenú do mesačného svitu, v ktorej strede stál starý peň. Na ňom dnes večer nesedel nik. Vedľa však stál Frederik, modrý jednorožec. Slzy sa mu liali z očí sťa vodopády, no on stál hrdo a pyšne. Snažil sa skryť svoj žiaľ po dedovi Vševedovi, ktorý ho tak náhle opustil.

Ako dospelý muž sa vraciam na statok starých rodičov v objatí lesa, aby som si pripomenul jeho čaro.
Konáre stromov v hĺbke lesa sa prepletajú do statických objatí a nehybne stoja všade navôkol. Kráčam medzi nimi a obdivujem ich krásu, ktorú nestratili ani po tých všetkých rokoch. Na ramene mi nepristáva Letko a vedľa mňa nekráča Štvorlístok. Idem skoro sám. Za pravú ruku vediem iba svoju babičku a v ľavej držím starú knihu. Prichádzame na čistinku s osamelým pňom. Nesedí tu dedo Vševed a nestojí tu ani Frederik, jeho verný tátoš. Sadáme si na peň a začíname listovať tou starou knihou, pamiatkou na moje detstvo.
Konáre stromov načmáraných čiernou ceruzou ožívajú v mojich spomienkach a v pároch tancujú po stránkach. Krátko potom sa zjavuje kreatúra nakreslená bielym pastelom.
,,Letko, tvoj prvý priateľ. Závidel si vtáčikom na oblohe, chcel si s nimi lietať. Chcel si, aby všetky tvory mali právo objavovať nebesá.’’ s potľapkaním po ramene spomína stará mama.
Otáčam na ďalšiu dvojstránku so zlisovaným štvorlístkom, ktorý obohacuje nepodarenú kresbu diviaka.
,,Tvoj prvý štvorlístok... našiel si ho v období, keď ti vypadávali mliečne zuby.’’ s úsmevom oznámi babička.
Listujeme ďalej a prichádzame na dvojstránku s osamelým pňom, na ktorom sedí bradatý pán s modrým jednorožcom. Cítim, ako sa starej mame chveje hlas: ‘’celé dni ste s dedom Jurom trávili na tomto mieste. Nosila som vám obedy a večere. Pýtal si sa ho otázky kým slnko nezašlo. Prečo hviezdy padajú? Prečo sa slnko nekamaráti s mesiacom? Prečo sa hory smú dotýkať oblakov a my nie? Keď nás dedo Juraj opustil, bol si pri mne. Obaja sme smútili, ale ty vnúčik, ty si sa snažil svoje slzy potlačiť aj cez vodopády sĺz, ktoré sa liali z tvojich očí...’’
,,... hrdo a pyšne,’‘ doplnil som, ,,nemohol som si priať krajšie detstvo než s vami dvoma v objatí lesa.’’



Žádné komentáře:

Okomentovat