2. dubna 2020

Strýko Dimitri - napsal Ján Sorokáč

Spomienky na pána, ktorého štedrý úsmev skrášľoval naše detstvo

Strýko Dimitri bol úplne iný než ktokoľvek z našej rodiny. Ten chlap predsa býval v zámku! Rozumiete tomu!? Letné prázdniny sme nechceli stráviť nikde inde než práve tam.
Z klesajúceho lietadla sme vždy sledovali žiariace okná budov nočnej Bukurešti. Každý rok nás tam čakal jeho starý, čierny koč, ktorý by nebyť svetiel ulíc zmizol v tme. Jeho komorník, Alexander, rýdzi Rumun, nás vítal vanilkovými buchtami na striebornom podnose, ktoré sme si vychutnávali, zatiaľ čo on nakladal našu batožinu.

Jas mesta sa míňal a náš koč, ťahaný dvoma čiernymi kobylami, pokojne prechádzal rumunským vidiekom. Naše viečka časom ochabli a my sme sa ponorili do hlbokého spánku.
Zobudilo nás štebotanie vtáctva a erdžanie záprahu. Naše rozlepené oči sledovali stromoradie hlbokého lesa, zatiaľ čo koč pomaly vychádzal na čistinu. Obišli sme okrúhlu fontánu a zastavili v tieni vysokého zámku. Dvere koča sa otvorili a po vystúpení nás čakalo jeho vrúcne, avšak na dotyk chladné objatie.
Ten chlap snáď nestarol!
Vždy nás privítali jeho uhladené vlasy, dlhé čelo, oči vpadnuté hlboko do jamiek a ostrý nos týčiaci sa nad jeho radostným úsmevom, ktorý sa rezal skoro od ucha po ucho.
Alexander sa postaral o naše veci, zatiaľ čo nás čakala prehliadka zámku, ktorý sa vôbec nemenil, avšak nás vždy očaroval ako po prvýkrát.
V tmavej hale, na vrchu kobercom pokrytých schodov bola zavesená jeho nemenná podobizeň a škrekot jeho vzácnych netopierov, ktoré roky choval, sa šíril celou budovou.
Jeho steny boli zdobené okrem krajinomalieb a loveckých úlovkov aj medicínskymi oceneniami, ktoré získal ako jeden z najlepších európskych chirurgov posledného storočia.
Dimitri bol na svoju prácu hrdý, no teraz si už užíval ticho prírody a odstránil sa od večného stresu života človeka, ktorý denne zachraňoval životy.
Naše posledné prázdniny strávené v Rumunsku sa odohrali, keď mal ujo Dimitri 90 rokov. Následný rok záhadne zmizol bez jedinej stopy. Prerušil s našou rodinou kontakt a jeho zámok prijal do vlastníctva štát.
Chýba nám a veľmi radi by sme ho znovu videli.
Spomienky na neho nám pripomína netopier, ktorý cez zamračené letné dni z času na čas visí na konári stromu za naším oknom. Ako keby sa usmieval, od ucha po ucho...

Žádné komentáře:

Okomentovat