![](https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgMKmBaBzUurTibPy5NOXDcCTyF7-sX5soSwj_noWtWXP5NrdGqUbxp6nxVrI9ck7t3lGXlIduyGWnJ0qNbqF50l_bdEGYeGgUFL3N8ZJ3gjNwUPnQbQxwCfEuLQl0OwXRPakmes-EPR_H7/s320/robot-151031_960_720.png)
Až doteraz. Ako je možné, že znovu cítim? Moja chrbtica a nohy sa dotýkajú chladného koženného povrchu. Cítim vibrácie od hlavy až po končeky prstov. Systém sa pomaly spamätáva. Už môžem hýbať rukou. Zovieram ju v päsť, ale narážam na niečo mäkké. Jej prsty jemne stláčajú senzory pod silikónovou pokožkou. Impulzy známeho dotyku zobúdzajú spomienky v hĺbke mojej pamäti. Zmyslová sústava už takmer úplne funguje. Cítim sterilný pach jej pracovne, ktorý sa obmieňa s vôňou jej vlasov. Šepká mi do ucha: ,,Už nás nič nerozdelí.’’
Nadobudol som k nej emócie mimo môj pôvodný program. Moje syntetické pery cítia dotyk tých ľudských.
Už chýbajú len oči. Trpezlivo čakám, až mi vymení rozbité kamery a uvidím ju v celej jej kráse, ďakujúc jej za druhú šancu žiť.