31. května 2019

Večné dieťa – napsala Katarína Rybárová

Ak je pravda, že muži sú večné deti, tak môžem povedať, že jedného takého poznám. Aj vo svojich Kristových rokoch je môj brat stále chodiaca katastrofa.
Nič, čo je možné rozobrať alebo zdemolovať, pred ním nie je v bezpečí.
Väčšinu svojho života trávi v otcovej dielni, odkiaľ občas vychádzajú naozaj divné zvuky. Celá naša rodina tajne dúfa, že tam nevyrába nejakú bombu. To by zas bolo!
To by mal možnosť zničiť väčšiu plochu za kratší čas.
Ale aby sme mu zas len nekrivdili, musím povedať, že občas svoje kutilské shcopnosti využíva aj mierovo. Napríklad vyrába všemožné hračky pre nášho synovca. Zatial mu stihol slušne rozšíriť vozový park o nové “motokáry”.

Keď náhodou neplánuje apokalypsu, venuje sa špionáži na sociálnych sieťach. Jeho špecialitkou je facebook a ja som jeho najobľúbenejší objekt záujmu. Vždy tŕpnem, keď mi cinkne mobil s upozornením.
Blednem.
Zhlboka sa nadýchnem.
„Čo môj zlatý brat zas vymyslel?” Časť zo mňa sa chce na tom momente prepadnúť pod zem.
Okrem virtuálneho sveta je výborným špiónom aj v tom reálnom. Sladkosti dokáže vystopovať, aj keby boli zakopané na konci záhrady. Jeho senzory sú neomylné a vytrvalosť nezlomná a obdivuhodná.
V tomto sme rovnakí, no on stále dostane, čo chce. To, že na tej poslednej čokoláde, ktorú som sa snažila dôkladne skryť, je nálepka “ Nešahaj!”, mi absolútne nepomôže.
Pri ňom som a večne budem hladná a pod drobnohľadom. Aj tak neviem, čo by som bez neho robila. Asi by som sa prejedla do obrovských rozmerov a unudila k smrti.
To musí byť súrodenecká láska.

Žádné komentáře:

Okomentovat