4. dubna 2019

Raňajky v oblakoch – napsala Katarína Rybárová

„Je na čase si začať užívať tie ťažko zarobené peniaze,” povedala Nika a hodila lístky na autobus do jedného z dvoch batohov, pohodených na chodbe. “Londýn, už ideme!”
Trojhodinová cesta prebehla podľa očakávaní. Celú sme ju prespali.
Ale ten budíček? Victoria Station vo svojej plnej kráse, davy ľudí prúdiacich všetkými smermi. Ak máte rozum, nehrajte sa na turistov v Londýne práve v nedeľu. Náš cieľ bol jasný, Sky Garden. Len cesta k nej až taká jasná nebola.
„Vytiahni konečne ten mobil a zapni navigačku!”
Počujem trošku hysterický hlas mojej kamarátky za chrbtom. „Malo by to byť niekde tu,” hovorím, ale pre všeobecné blaho počúvnem.
Sky Garden je niekde nad nami v jednom z tých najvyšších mrakodrapov, aké som kedy vôbec videla. Kamoš Google a pozostatky logického uvažovania nás nakoniec doviedli k cieľu, alebo lepšie povedané 35 poschodí pod cieľ.
Ak by nás vtedy niekto pozoroval, určite by si povedal, že toto je prototyp turistu. Dve baby ovešané batohmi s foťákmi na krku zízajúce vysoko hore do neba, sánky niekde na úrovni kolien, a ešte k tomu vydávajúce divné zvuky v ešte divnejšom jazyku.
S mottom “SAFETY FIRST”, tak typickým pre Anglicko, nás prehľadali od hlavy až po päty. Spolu s ďalšími sme celé bez seba nastúpili do výťahu. Nevedela som, že k oblakom sa dá dostať tak rýchlo.
Hore na nás čakala mestská džungľa. Papradie, bambusy a vlastne zeleň všetkého druhu na jednom mieste. Nevedeli sme, kde sa skôr pozerať, prechádzali sme sa snáď do nekonečna. A to človeka unaví.
„,Aha! Tam je kaviareň a majú aj ten mrkvový koláč, čo zbožňuješ.” Nika ma ťahá za rukáv.
O pár minút sme si už niesli svoje raňajky a hľadali miesto, kde sa môžme zložiť.
Mala som pri sebe najlepšiu kamarátku, obľúbenú sladkosť, kávu a podomnou sa rozprestieralo to krásne mesto ako na dlani. Čo viac som si mohla priať? Možno už len vytiahnúť skicár a celé si to nakresliť.