28. dubna 2016

Olinka a obláčik - napsal Vilém Šánta

Ilustrace: Vilém Šánta
Olinka mala veľmi rada dážď. Vždy keď pršalo, ostatné deti sedeli doma, ale ona vybehla von a tancovala medzi kvapkami vody. Jej mame sa to nepáčilo, no Olinka si vždy našla spôsob ako sa dostať z domu von.
Jedného dňa si ju všimol malý obláčik. Pozoroval ju z neba a veľmi sa mu páčila. Rozhodol sa, že ju pôjde pozdraviť. Zniesol sa dolu na kúdole pary.
“Ahoj,” volal na dievčatko tichým hláskom, “ako sa voláš?”
“Olinka.”
“Si taká krásna, keď tancuješ v našom daždi. Nikdy som nič také nevidel. Všetci ostatní sa utekajú schovať, ale ty nie...” vravel.

Rozprávali sa tak dlho, až prestalo pršať. Obláčik sa pozrel na oblohu. “Všetky ostatné oblaky už odišli,” lamentoval, “Čo ja budem teraz robiť?” “Poď so mnou domov,” poradila mu Olinka, “však oni sa vrátia, keď bude zase pršať.” Olinka ukázala Obláčiku svoju izbu, a potom sa spolu hrali. Po chvíli sa začal trochu vyparovať, tak ho zaviedla do kúpelne a pustila mu horúcu vodu. Rodičia sa náramne čudovali, prečo je v kúpelni toľko pary! O pár dní znovu pršalo, ale Obláčik ešte nechcel odísť. Bolo mu s Olinkou dobre. Ani ona nechcela, aby sa vrátil. “Mám ťa rada,” zašepkala mu do ucha. “Aj ja teba,” priznal sa Obláčik a silno ju objal. Od samej radosti pre ňu vyrobil maličký dážď. Ale medzitým sa vonku rozpútala búrka. Obloha očernela, spustil sa víchor a začali šľahať obrovské blesky. Olinka a Obláčik začuli slabé, smutné volanie. To ho hľadala jeho mama. Aj ona Obláčika milovala, tak ako matka miluje svojho syna. Bola nešťastná, že ho nedokáže nájsť. Olinka si predstavila aké by to bolo keby sa ona stratila svojim rodičom. Chytila Obláčika za ruku a vybehla s ním do búrky.

Žádné komentáře:

Okomentovat