4. března 2020

VÄZNI VAŠEJ ŠPINY - napsal Ján Sorokáč

,,Viem že tam ste! Videl som vás!’’ šteboce albatros nalomeným zobákom do zhnitého displeja mobilu, vy ste vytvorili tento falošný raj!’’
Pevne ho schytí a krátkymi skokmi sa vyštverá po hromade krabíc.
,,Vidíte to? Krásny pohľad, že?! To som si vravel, keď som sem prvýkrát letel!’’
Jeho olejom zlepené krídla sa snažia ukazovať navôkol, trblietajúc sa v lúčoch tropického slnka.
,,Už nikdy nevzlietnem. Zomriem v tejto špine!’’
Jediným zdravým okom si však všimne priateľa. Neďaleko od neho, zavalený nánosmi ľudského odpadu. Zobákom schytí nefunkčné zariadenie, s ktorým viedol rozhovor, a vrhne sa dolu.
Ladnými pohybmi míňa ostré hroty vyčnievajúcich plastov, na ktoré si už zvykol.
Obratnou piruetou sa vyhne blížiacej sa tube a s menším ponorom podsviští pod širokou plošinou, vynárajúc sa hneď vedľa uväznenej korytnačky. Sieť zarezaná do jej kože jej bráni v pohybe. Kalná voda naberá karmínovú farbu a korytnačka piští o pomoc.
,,Už som tu!’’ operenec zacvrliká odpoveď a vrhá sa po sieti. Mobil teraz voľne pláva v mútnej vode, medzi vláknami pletiva a telom bojujúceho obojživelníka. Vlna sa dvíha a albatros ihneď spozoruje blížiace sa teleso. Ostrov ulovil obrovskú trofej.
Mohutné kusy plastov lietajú všade po okolí a celý ostrov sa dáva do pohybu. Telo veľryby rozráža cestu vpred a povrch jej tela režú a trhajú ostré kusy smetia. Obaja priatelia sa ponárajú pod hladinu. Sú od seba rozdelení odpadom rôznych tvarov, ktoré v svojich spároch nesú telá mŕtvych živočíchov. Albatros sa zorientuje a hľadá východ. Slnečné lúče sa k nemu dostávajú cez tenké dierky v plávajúcej mase.
Tu sa však zjaví okrúhly otvor. Operenec sa odrazí a mieri na povrch. Jeho telo sa vynára z vody cez pneumatiku, zasekáva sa však v polovici. Cíti urputnú bolesť. Vlna trosiek mu odtrhla časť zobáka, a po jej zvyšku sa zvnútra jeho tela valí krv. To si však nevšíma. V okolnom prostredí hľadá pancier, no bezvýznamne.
Ako sa však otáča, medzi lúčmi si všíma kŕdeľ albatrosov. Letia priamo k nemu, k ostrovu. Vidí v nich seba, keď ostrov z oblohy videl ako čarovné lovisko. Zúfalými pohybmi sa snaží vymaniť z gumenného väzenia, aby ich mohol varovať.
Neúspešne. Svoju hlavu upriamuje na nich a snaží sa vydať zvuk. Ani hláska.
V jeho posledných momentoch vidí, ako sa ich telá zachycujú do sietí, ponárajú do škvŕn oleja, ktoré ich následne ťahajú pod hladinu. Jeho hlava padá na oblúk pneumatiky.
Predtým, než sa jeho oči navždy zavrú, sleduje, ako sa z vody vynára mobil a pokojne v tejto spúšti levituje nad hladinou...

Žádné komentáře:

Okomentovat