Kliknutím na nadpis se vám dole pod fotografií zobrazí odkaz na video

Podívejte se na Všechnopárty - diskusní duel Dany a Karla Šípa

Karel Šíp prosí Danu, aby už nic neříkala, že "po čtvrté najíždí do závěru". "Čtyři konce jsou špatně!" reaguje spi...

25. září 2018

Trpezlivosť - napsala Renata Šidlíková

Je po víkende a ja som unavená, do polnoci som piekla  5 druhov koláčov, aby zákazníci mali čo
ku káve hneď ako otvoríme. Robím to rada a keď vidím ako im chutí, to je pre mňa odmena. 
Kuchárom tým uľahčujem prácu, aby sa mohli venovať iným jedlám.
No a teraz rýchlo sadnúť do auta a čo najskôr byť v meste, lebo nestihnem prísť na čas.
Po ceste mi behajú myšlienky v hlave, čo spraviť, aby zamestnanci mali svoju prácu radi ako ja. Deň čo deň riešiť, či prídu, akú náladu budú mať, to ma veľmi unavuje.

No som tu, 6,45 a centrum Bratislavy pomaly ožíva, ľudia sa ponáhľajú do práce, sú zamyslení, bez známky optimizmu...
Zapíname stroje, dávam pokyny, čo kto má robiť a čašníčka mi robí moju kávu a ja sadám za stôl a riešim objednávky tovaru, platby a čo deň priniesie...
Sledujem prácu kuchárov, ako neustále vedia debatovať o nepodstatných veciach, ako ich to buď spomalí alebo zrýchli pri práci a neviem ich pochopiť, prečo sa sťažujú, prečo neprecítia svoje zručnosti, nechápem.
Ivanka s Barbarou, mladé čašníčky, ktoré sa stále usmievajú, pokukujú po mladých zákazníkoch a tí s nimi koketujú. Dnešná mládež má výhody, vedia jazyky, sú sebavedomí, priebojnejší, nie ako väčšina mojich rovesníkov.
Blíži sa čas obedov a hrnú sa sem ľudia z firiem, ktoré sídlia v okolí a vtedy ožívam a idem medzi
nich, pomáham čašníčkam a keď dlhšie čakajú, prehodím s nimi zopár tém, aby stratili pojem o čase.
Už sa z mnohými poznáme, lebo sú to naši verní hostia.
Vypočujem si tu teda všeličo, niekedy si pripadám ako psychológ, inokedy ako ikona krásy, čo
sa dobre počúva. Dnes sme obedy ledva zvládli, bolo tu veľmi veľa ľudí, oproti je lekárska fakulta a boli prijímacie pohovory, tak im všetkým riadne vyhladlo, ani sa nedivím...
Pomaly sa naši stravníci vytrácajú späť do práce a ostáva tu po nich ticho. 
Keď nastane čas útlmu, pozerám cez okno a zahľadím sa niekam hore a rozmýšľam, či toto všetko, čo robím, má zmysel.
Vtedy mi preskočí myšlienka v hlave na moje deti, myslia si o mne, že som dobrá mama, prečo
pochybujem???
Chýli sa k môjmu odchodu domov, všetko ešte skontrolujem, idem sa rozlúčiť do kuchyne a do reštaurácie, zaželám všetkým ešte pekný deň s úsmevom, ale pritom so smútkom v duši a keď sa otočím ku dverám, zakričia na mňa dievčatá z reštaurácie, šéfka prosím ostaňte tu ešte s nami.
Otočím sa a prikývnem, že dobre.
Sadneme si spoločne ku stolu, dáme si spoločne kávu a dievčatá mi zrazu povedia, že som najlepšia šéfka na svete a do práce sa vždy tešia.
Akoby vedeli čo ma trápi a zrazu cítim, aké sú úprimné.
Môj pohľad zamieri ešte cez malé okienko do kuchyne, vykukne pani kuchárka a usmieva sa ako slniečko.
Vychádzam na ulicu smerom k autu, usmievam sa a som pokojná a šťastná.

Žádné komentáře:

Okomentovat