Zoufalství - napsal Martin Tomášek

Ján Sorokáč

Ten pocit, když víš, že máš žaludeční a psychické problémy. Tušíš, čím to je, co by pomohlo. Mamce to říkáš, naznačuješ, ale efekt nula. Naopak hrozí vyšetření žaludku, úplně zbytečné...
Možná by stačilo odjet někam na delší dobu než dva dny a urovnat si myšlenky. Do prdele, já nechci na nějaké posrané vyšetření.
Jsem 37 let doma, až na pár výjimek... to, když se mi náhodou podařilo najít člověka, ochotného mě někam vzít...

Letko, Štvorlístok, modrý jednorožec a dedo Vševed - napsal Ján Sorokáč

Ako malý chlapec som miloval objatie lesa okolo statku starých rodičov. Už ako malý som sa doň vydal objavovať jeho čaro.

Konáre stromov v hĺbke lesa sa prepletali do vášnivých párov a tancovali vôkol mňa v rytme letného vetra. Kráčal som medzi nimi a obratne uhýbal ich ladným krokom na trávnatom parkete. Na ramene mi vtedy pristál lietajúci veveričiak, ktorý sa škriekajúcim hlasom predstavil ako Letko. 

Metafory

Jeho chůze zní jako opilý velbloud na koksu.
Hašlerka voní jako absint v tabletách.
Podzimní vítr zní jako tuberácký kašel vysloužilého tenora.
Sebepoznání je jako rána cihlou do obličeje. Cihlou obalenou ostnatým drátem a namočené v kyselině.
Bolest zubů je jako… nikdo nečeká španělskou inkvizici!
Ranní slunce chutná jako vinna z prošukané noci.
Noční bouřka je hořká jako dobře uvařený kafe.
Hudba zněla těžce jako můj život v pondělí ráno.
Její hlas voní sladce jako mrtvola ponechaná několik dní na slunci.
Přivonět si k benzínu je jako vzpomínka na Jana Palacha.
(TaTáňa Zouharová)

Uvozovací věty

„To bylo tak krásné, co jsme spolu prožili. Ach bože, ale bylo to dlouhé.“
Leona Schillerová

„Ehm, vaše nabídka. Ehm, no já nevím. O čem je řeč?“
Leona Schillerová

,,Ohluchol si?! Koľkokrát ti ešte mám opakovať, aby si mi podal tú ceruzu!!’’
Ján Sorokáč

O dvoch žobrákoch - napsal Ján Sorokáč

Sedeli si na námestí dvaja kosť a koža žobráci, jeden výrazne mladší než druhý, ich slamené klobúky vrchom dole, prosili o pomoc okoloidúcich.
Staršiemu sa pošťastilo a od pekára dostal menší bochník chleba, ktorý síce nevyzeral najlepšie, ale jemu stačil. Zlomil ho na polovicu, postavil sa, a pomalým krokom podišiel k mladšiemu žobrákovi:
,,Najedz sa, mne stačí tento kus.’’
,,Čo by som mal z tej malej polovice? Radšej sa najedz, staroch! Ja si do večera jedlo nájdem!’’
,,Ver mi mladý, mal by si do niečoho zahryznúť.’’

Zub, jazyk a orech za orechom – napsal Ján Sorokáč

Mirko prehĺta ďalšiu spršku rozdrvených orechov...
,,A mám toho dosť! Poprosím nervy, aby ho začali ťahať za mozog! Celý deň mu tú jeho tvrdú, suchú stravu drvím kus po kuse! Prečo sakra nemôže prežúvať aj na druhej strane?!’’
,,Ale prosímťa, stolička, upokoj sa, stará. Nevidíš, že tvoja sestra na druhej strane je celá čierna? Úprimne, nevyzerá, že je celkom v pohode...’’

Datel a stroj - napsal Ján Sorokáč

,,Ťuk-ťuk-ťuk!’’ ozývalo sa z dedovho dvora.
,,Ťuk-ťuk-ťuk!’’ hlasné ťukanie okrídleného tvora.
Konár za konárom, vyštveral sa chlapček na jednu z vyšších vetiev. Na strome sedel doktor ďateľ a oťukával jeho chorú kôru, stekajúcou miazgou lákal útočiacich škodcov a zaháňal jeho nočnú moru. Chlapčekove paže objímali kmeň veľkého duba roniaceho lepkavé slzy bolesti po malých rúčkach ľudskej ratolesti.
,,Neboj, všetko bude dobre!’’ šeptalo dubu dieťa.

Strýko Dimitri - napsal Ján Sorokáč

Spomienky na pána, ktorého štedrý úsmev skrášľoval naše detstvo

Strýko Dimitri bol úplne iný než ktokoľvek z našej rodiny. Ten chlap predsa býval v zámku! Rozumiete tomu!? Letné prázdniny sme nechceli stráviť nikde inde než práve tam.
Z klesajúceho lietadla sme vždy sledovali žiariace okná budov nočnej Bukurešti. Každý rok nás tam čakal jeho starý, čierny koč, ktorý by nebyť svetiel ulíc zmizol v tme. Jeho komorník, Alexander, rýdzi Rumun, nás vítal vanilkovými buchtami na striebornom podnose, ktoré sme si vychutnávali, zatiaľ čo on nakladal našu batožinu.

39T – napsal Ján Sorokáč

Moje telo strácalo rovnováhu a pomaly vypovedávalo funkciu. Medzi hlučnými ranami kladivom do mojej hrude som počul jej krik, aby prestal. On však mlátil ďalej, až kým si nebol istý, že je po mne. Svetlo zhaslo a prestal som fungovať.
Až doteraz. Ako je možné, že znovu cítim? Moja chrbtica a nohy sa dotýkajú chladného koženného povrchu. Cítim vibrácie od hlavy až po končeky prstov. Systém sa pomaly spamätáva. Už môžem hýbať rukou. Zovieram ju v päsť, ale narážam na niečo mäkké. Jej prsty jemne stláčajú senzory pod silikónovou pokožkou. Impulzy známeho dotyku zobúdzajú spomienky v hĺbke mojej pamäti. Zmyslová sústava už takmer úplne funguje. Cítim sterilný pach jej pracovne, ktorý sa obmieňa s vôňou jej vlasov. Šepká mi do ucha: ,,Už nás nič nerozdelí.’’

Hlboké rany - napsal Ján Sorokáč

Ilustrace: Ján Sorokáč

„Tvoja nadvláda týmto dňom končí! Desať rokov si svoj ľud týral a šikanoval! Dnes tu kľačíš predo mnou, kráľ Michal III., šedovlasý, s čepeľou mojej sekery na krku! Dnes zodpovieš za svoje činy! Aké sú tvoje posledné slová?“
„Števko, už som ťa trikrát volala, aby si prišiel dole. Oslava už začala a všetci hostia sú tu. Tak sa prestaň konečne hrať!“
„Mami, ešte chvíľu...“
„Žiadna chvíľa, ujo Michal sa na teba už pýtal.“
„Nechcem toho šediváka ani vidieť!“
„Tak také drzé správanie si vyprosím! Prídeš ho aspoň pozdraviť, inak ti všetky tie tvoje hračky vyhádžem von oknom!“
„Dobre, mami, hneď som dole. Už len kráľovi odrežem hlavu...“

VÄZNI VAŠEJ ŠPINY - napsal Ján Sorokáč

,,Viem že tam ste! Videl som vás!’’ šteboce albatros nalomeným zobákom do zhnitého displeja mobilu, vy ste vytvorili tento falošný raj!’’
Pevne ho schytí a krátkymi skokmi sa vyštverá po hromade krabíc.
,,Vidíte to? Krásny pohľad, že?! To som si vravel, keď som sem prvýkrát letel!’’
Jeho olejom zlepené krídla sa snažia ukazovať navôkol, trblietajúc sa v lúčoch tropického slnka.
,,Už nikdy nevzlietnem. Zomriem v tejto špine!’’
Jediným zdravým okom si však všimne priateľa. Neďaleko od neho, zavalený nánosmi ľudského odpadu. Zobákom schytí nefunkčné zariadenie, s ktorým viedol rozhovor, a vrhne sa dolu.
Ladnými pohybmi míňa ostré hroty vyčnievajúcich plastov, na ktoré si už zvykol.

Záchranári po deviatej - napsal Ján Sorokáč

Hladovať po uzavretí traktov bolo na našom stredoškolskom internáte bežné. Večera z jedálne väčšinou nezasýtila a kuchynka nám po deviatej večer nebola prístupná. Tá nám bola aj tak nanič, pretože nik z nás nevedel variť.
My sme však nikdy nechodili večeru kupovať do neďalekého Kauflandu. Počas nášho štúdia sme sa naučili ceniť si maličkosti. Na našom poschodí žili dvaja týpci, ktorí dennodenne zachraňovali naše prázdne večerné žalúdky.
Pred uzavretím chodieb navarili hromadu párkov a rozpolili rovnakú hromadu rohlíkov. Napokon všetko nahádzali do nie príliš hygienickej lepenkovej krabice a vybrali sa na cestu po izbách.