29. dubna 2017

Tělocvična - napsala Andrea Bialková

Z chladnej šatne vychádza ako posledná. Vošla dvermi, ktoré sa jej zdali čím ďalej tým užšie. Podlaha pod nohami vŕzgala pod ťarchou študentov. Možno to neboli študenti, možno to bolo odslúženými rokmi. Oknami, ktoré si pamätali už jej rodičov, ticho prenikal vánok.
Kým dobehla k poslednej no ťažko viditeľnej bielej čiare ostatný už čakali v zástupe. Chcela sa im vyrovnať.
Nemohla.
Ako posledná si vybrala loptu. V sieti ostali len tie mäkké. Ako vždy. Nasledoval hod na kôš, ktorý sa nedal nazvať košom, pretože mu chýbala sieť.

Pozerala na tyče. Vrchol bol pre ňu nedosiahnuteľný. Lesklý strieborný náter pod rukami študentov už dávno zmizol. Ostal len drsný kovový povrch neopísateľnej farby.
Pod nohami tancoval prach a letel rôznymi smermi. Nikdy však neopustil priestory telocvične. Blikajúce svetlo to vôbec neuľahčovalo.
Po rozcvičke vytiahli náradie na gymnastiku. Pre ňu to boli nástroje hanby. Hanbu určite cítili aj nástroje. Zanedbané a nestabilné, rovnako ako všetko ostatné. Vrátane nej.